Štyridsiati svätí mučeníci mučení v Sebastejskom jazere
Gréckokatolícka cirkev nám 9. marca pripomína štyridsiatich svätých mučeníkov, ktorých mučili na Sebastejskom jazere. Veľkú obľubu dnešných svätcov dokazujú početné literárne pramene. Zachovali sa homílie Bazila Veľkého, Gregora Nysského, Efréma Sýrskeho, ako aj sýrske, grécke a latinské životopisné legendy. Všetky sa zhodujú prinajmenšom v hlavných informáciách. Podľa nich boli dnešní svätci 40 kresťanskí vojaci rímskej bleskovej légie Legio XII Fulminata. Počas prenasledovania kresťanov, podľa Efréma za cisára Licínia (308-324), ich nahých vystavili krutej mrazivej zimnej noci na námestí v Sebaste (v súčasnosti turecké mesto Sivas,) alebo na zamrznutom jazere neďaleko mesta. Ich stuhnuté telá následne spálili. Kult a relikvie dnešných mučeníkov sa rýchlo rozšírili ako na Východe, tak aj na Západe. V Sebaste a kappadóckej Cézarei sa nachádzajú im zasvätené chrámy. V Ríme im zasvätené Oratórium z prelomu ôsmeho storočia pri chráme Santa Maria Antiqua zdobia fresky, ktoré znázorňujú ich príbeh.
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „šťastný“. Dnešný svätec sa narodil okolo roku 512 vo Frýgii. Študoval v Konštantínopole, stal sa kňazom v meste Amaseia, neskôr aj mníchom a predstaveným kláštora. V roku 552 ho cisár Justinián I. (527-65) ustanovil za konštantínopolského patriarchu. Eutychios so zápalom odsúdil tri kapitoly, na synode v roku 553. Tie označovali osobu a diela Teodora z Mopsuestie, spisy Theodoreta z Kyrrhos a list Ibasa z Edesy, ktorých cisár odsúdil v troch kapitolách na edikte v roku 544. V roku 565 Eutychios odmietol cisárov aphthartodoketizmus, mylné učenie vychádzajúce z monofyzitizmu, ktoré tvrdilo, že Kristovo telo ostalo už pred jeho vzkriesením neporušené. Cisár ho preto poslal do jeho bývalého kláštora do vyhnanstva. Za cisára Justína II. (568-78) sa Eutychios po druhýkrát stal patriarchom. Zomrel v roku 582. Odchod do večnosti nášho otca svätého Metoda, učiteľa Slovanov. 6. apríl je v Gréckokatolíckej cirkvi dňom spomienky na zosnutie Cyrilovho brata svätého Metoda. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „poriadny“. Metod, krstným menom Michal, sa narodil v Solúne. Ako archón - vládca, riadil slovanskú provinciu. V roku 840 opustil štátnu službu a pod menom Metod sa stal mníchom v Bitýnii a igumenom, predstaveným kláštora Polychron. V roku 860 sprevádzal svojho brata Konštantína k Chazarom. Od roku 863 sa stal najbližším spolupracovníkom brata na Morave a v Panónii. Pápež Hadrián II. ho v roku 868 vysvätil za kňaza a o rok nato ustanovil za arcibiskupa Moravy a Panónie, čím sa obnovilo arcibiskupstvo v Sirmiu a pápež ďalej ustanovil Metoda za legáta, vyslanca Apoštolského stolca u Slovanov. Kvôli politickým zmenám na Morave, po zosadení Rastislava synovcom Svätoplukom v roku 869, odišiel Metod do Panónie. Salzburský arcibiskup Adalwin a jeho sufragánni biskupi, ktorí toto územie považovali za svoje, sa obrátili proti nemu, predvolali ho v roku 870 do Regensburgu pred súd a izolovali ho v Ellwangene. O tri roky neskôr pápež Ján VIII. dosiahol, aby ho prepustili, no zároveň zakázal slovanskú liturgiu. Keď sa Metod v roku 880 pred pápežom obhajoval pred opätovnými obvineniami zo strany biskupov, potvrdil Ján VIII. bulou Industriae tuae Metodove privilégiá, ktoré mu udelil ešte pápež Hadrián II. Práva však Ján VIII. obmedzil a po boku Metoda poveril sufragánneho biskupa z Nitry Wichinga. Pod priamym vedením Ríma sa mal rozvíjať cirkevný život v latinskej a rovnoprávnej slovanskej cirkevnej reči nezávisle od franskej ríšskej cirkvi. Napätia medzi Svätoplukom a Wichingom pretrvávali. V roku 881 bol Metod zrejme istý čas v Byzancii. Po svojom návrate pokračoval v prekladoch biblických, liturgických a cirkevnoprávnych textov, ktoré začal ešte so svojím bratom Konštantínom. Svätý Metod , učiteľ Slovanov zomrel 6. apríla 885 v Starom Meste. Popri svojom bratovi Cyrilovi sa považuje za zakladateľa cirkevnoslovanskej písomnej reči, vychovávateľa a cirkevné knieža.