Svätí hieromučeníci, ktorí boli biskupmi v Chersone
Životopisná legenda zo začiatku 4. storočia opisuje, ako jeruzalemský patriarcha Hermon (300-312) poslal do Chersonu dvoch biskupov a misionárov Bazila a Efréma. Tak v tomto meste na Kryme vzniklo biskupstvo. Efrém sa od Bazila v Chersone oddelil a putoval ďalej k Dunaju. Tam na začiatku Diokleciánovho prenasledovania (303-324) zomrel ako mučeník. Bazil pokračoval v meste v misijnej práci až do smrti. V roku 309 za vlády cisára Galéria ho ukameňovali.
V nasledujúci rok prišli do Chersonu traja biskupi-pútnici Eugen, Elpidias a Agatodor, kde sa dozvedeli, že miestny biskup Bazil zomrel. Rovnako aj oni zomreli ako mučeníci, keď ich v roku 311 ukameňovali. Tak prišiel do Chersonu z Jeruzalema biskup Aiterios. Vďaka cisárovmu dekrétu sa mu v meste podarilo vybudovať chrám, aj napriek zlobe zo strany pohanských obyvateľov. Aiterios počas cesty z Konštantínopolu ochorel a zomrel. Napokon poslal do Chersonu biskupa sám cisár Konštantín Veľký. Volal sa Kapitón, no do mesta sa nedostal. Loď, na ktorej sa Kapitón plavil, obsadili pohania a zavraždili všetkých cestujúcich. Aj napriek tomu, že do mesta neprišiel, si ho Chersončania začali uctievať ako svojho biskupa. Toto mesto má veľký význam pre kresťanov v Rusku, lebo tam v roku 987 pokrstili knieža Vladimíra.
Svätý Jozef sa narodil na Sicílii, ako syn Plotina a matky Agafie. Od detstva mal blízky vzťah k Bohu. Bol tichý, pokorný a stále rozprával len o svätých veciach. Jeho duša z mladého tela sa vznášala k Bohu, k Presvätej Bohorodičke, ku ktorej mal vždy srdečnú modlitbu. Keď Sicíliu napadli Saracéni, s rodinou utiekli do Pelopanesu. Len čo dovŕšil 15 rok života, prijal v Solúne mníšstvo a až vtedy zažila jeho duša pozemský pokoj. Začal žiť prísnym a zároveň anjelským životom. Pôstami a modlitbami prekvapoval všetkých, ba ja najstarších mníchov. Na kňaza bol vysvätený okolo roku 815. V tom čase monastier navštívil sv. Juraj Dekapolit (jeho pamiatka je 20. novembra). Keď sa zoznámil s jeho čnosťami, vzal ho so sebou do Carihradu, kde sa práve vtedy rozšírila heréza a cisár Lev Vormenin mučil kresťanov hrozným spôsobom. V Carihrade sa usadili neďaleko Chrámu sv. Sofie a Vakcha (7. október) a obaja vystupovali proti heretikom, navracali zblúdených, posilňovali slabších aj verných. Keď prenasledovanie zosilnelo, rozhodol sa sv. Juraj poslať Jozefa do Ríma k pápežovi Levovi III. (795-816), aby sa postavil na obranu svätej Cirkvi. Na lodi sa však dostal do rúk heretikov, ktorí ho odvliekli na ostrov Kryt, kde mu nasadili ťažké putá a hodili ho do žalára medzi ostatných mníchov.
Sv. Jozef sa stal anjelom útechy a pomoci pre všetkých trpiacich. Do ich sŕdc vlieval nové sily, posilňoval ich a zapaľoval láskou k Ježišovi Kristovi a tak mnohí z nich odvážne pretrpeli strašné mučenia (boli horšie ako za čias pohanov). S radosťou išli na smrť za Krista Spasiteľa. Vo väzení bol šesť rokov, až do smrti Leva Vormenina.
Ústne podanie však hovorí, že raz v noci sa sv. Jozefovi zjavil sv. Mikuláš Divotvorca a povedal mu, že mučiteľ zomrel. Potom ho zázračným spôsobom vyviedol zo žalára a preniesol do Carihradu. Žiak sa ponáhľal k svojmu učiteľovi sv. Jurajovi, ale ten už nežil. Jozef sa usadil pri chráme sv. Jána Zlatoústeho, kde odpočívali pozostatky sv. Juraja. Začali sa k nemu hrnúť žiaci, preto Jozef postavil monastier a Chrám sv. apoštola Bartolomeja, ktorého pozostatky uložil v chráme. Boh obdaril sv. Jozefa darom skladať krásne piesne, ale Boží sluha bál sa ich zapisovať. Raz v predvečer sviatku sv. Bartolomeja, sa mu zjavil ten istý apoštol, položil mu do rúk Sväté evanjelium a povedal mu, aby sa nebál skladať piesne. Svätý Jozef nám zanechal viac ako 300 kánonov, nádherných piesní na slávu Presvätej Bohorodičky a Božích svätých. Preto ho voláme „Spevák“.
Svätá Cirkev však nežila dlho v pokoji. Za cisára Teofila sa začalo znovu obnovovať ikonoborectvo a sv. Jozef musel znovu odísť do vyhnanstva do Chersonu, kde bol do smrti cisára (r. 842). Potom sa vrátil späť do svojho monastiera a sv. Ignác, carihradský patriarcha (jeho pamiatka je 23. novembra), ho určil za ochrancu svätých nádob v Chráme sv. Sofie. V roku 857 boli obaja poslaní do vyhnanstva. Vystúpili totiž proti bezbožnému kniežaťu a proti bratovi cisárovnej Teodory, Bardovi, ktorý opustil svoju zákonitú manželku a oženil sa s inou. Po smrti Bardasa a Michala III., za vlády Vasiľa Macedona, v roku 867 sa obaja vrátili do Carihradu. Vo veľkej zbožnosti a svätosti, plný viery a nádeje v Boha, predpovedal svoju smrť. Zomrel vo Veľký štvrtok v roku 883, keď mal viac ako 100 rokov. Presvätá Panna a svätí, ktorých preslávil svojimi kánonmi, prijali a priviedli jeho dušu k prestolu Spasiteľa, Ježiša Krista, Stvoriteľa a Vykupiteľa nášho.
O živote sv. Juraja z Malei vieme veľmi málo. Žil na konci 5. a na začiatku 6. storočia v Lakonii v Pelopónese, pri mestečku Malea. Služba pridelená svätému hovorí, že jeho meno „Juraj“ znamená „správca zeme“, lebo nivu svojho srdca spravoval veľmi odhodlane a prinášal Pánovi ovocie - sväté čnosti. Do chvál, akými ho oslavuje svätá Cirkev, dodáme naše modlitby, aby sme plní viery, nádeje i lásky mohli verne slúžiť Pánovi a v ňom niekedy spočinúť.