Slávnostná poklona prečistým tajomstvám Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista
Ježiš Kristus na Poslednej večeri ustanovil Najsvätejšiu Eucharistiu, aby sa po všetky veky prinášala v Cirkvi nekrvavá obeta, ako obnovenie krvavej obety na kríži a zároveň ako pokrm pre duše. Je dôležité si uvedomiť, že tak ako cirkev pripravuje Eucharistiu, aj Eucharistia buduje cirkev, a to do takej miery, že sa stáva kritériom potvrdenia jej správnej doktríny. Tak pripomína Irenej z Lyonu: „Naše myslenie je v plnom súlade s Eucharistiou a Eucharistia potvrdzuje naše myslenie“.
V prvých storočiach bola úschova Svätých Darov veľmi jednoduchá a praktická. Sväté Dary sa uschovávali pre chorých a umierajúcich za oltárom, v sakristii alebo vo vyobrazení holubice, ktorá visela nad oltárom. Používanie súčasných bohostánkov sa datuje približne až od 16.storočia.
Kult Najsvätejšej Eucharistie v Cirkvi je teda už od jej ustanovenia, hoci sa v minulosti realizoval iným spôsobom ako v súčasnosti. Je tu rozdiel v ponímaní eucharistického kultu, ktorý sa u nekatolíckych cirkví viaže výlučne na Svätú eucharistickú liturgiu.
Pamiatku ustanovenia Eucharistie si Cirkev pripomína vo Veľký štvrtok. Od ustanovenia Eucharistie na Poslednej večeri, Cirkev a sv. Otcovia poznali eucharistický kult iba v súvislosti s eucharistickou liturgiou. Táto pôvodná prax vlastne zostala na Východe do dnešných dní, a to najmä preto, že Východ sa nemusel boriť s heretickými náukami, ktoré popierali prítomnosť Ježiša Krista v najsvätejšej Eucharistii. Nebolo teda potrebné zavádzať aj nejaký zvláštny kult Eucharistie (1). Je však isté, že sviatok Eucharistie, ustanovený v Západnej Cirkvi v 13.storočí (2), nezostal bez vplyvu na východné katolícke Cirkvi. Zamojská synoda v roku 1720 nariaďuje sláviť sviatok Najsvätejšej Eucharistie. Prvé bohoslužobné texty k tomuto sviatku sa objavujú prvýkrát v roku 1738. Ľvovská synoda v roku 1891 ukladá povinnosť sláviť sviatok Eucharistie vo štvrtok po nedeli Všetkých svätých. Nariadila procesiu alebo sprievod okolo chrámu.
Poznámka:
1. Je tu však nutné poznamenať, že nerozvíjanie nejakého zvláštneho kultu Eucharistie na Východe, neznamenalo automaticky neúctu k Eucharistii. Dôkaz úcty k Eucharistii nájdeme v Trebníku Petra Mohylu z roku 1646. Nariaďuje v ňom veľkú úctu (ako kňazom, tak aj veriacim) k Eucharistii. Kňazi sa mali dotýkať Eucharistie s veľkou pozornosťou a úctou. Do svätyne mali vstupovať s odkrytou hlavou a urobiť veľký úklon, taktiež pri odchode, ako aj na začiatku a konci svätej liturgie. Svetskí ľudia nemali prístup do svätyne. Kňazi mali poučovať svojich veriacich, že ak sa stretnú s kňazom, ktorý nesie Eucharistiu chorému, majú si pokľaknúť a tak vzdať úctu Ježišovi Kristovi prítomnému v Eucharistii.
2. V 12.storočí začína Západná Cirkev praktizovať eucharistický kult mimo svätej liturgie. Hlavnou príčinou tejto skutočnosti boli teologické protirečenia o spôsobe prebývania Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. V roku 1279 sa v Nemecku konala prvá eucharistická procesia z príležitosti sviatku Najsvätejšej Eucharistie a v 14. storočí sa procesie stávajú typickou črtou oslavy tohto sviatku. Podnet k ustanoveniu tohto kultu dala rehoľnica Julianna z Liége, ktorá mala okolo roku 1209 zvláštne videnie. Videla mesiac v splne a na ňom temnú škvrnu. Dostala aj vysvetlenie (počula Boží hlas), ktoré pochopila v tom zmysle, že mesiac znamená okruh cirkevných sviatkov, z ktorých chýba sviatok k úcte Najsvätejšej Eucharistie. Toto svoje videnie oznámila svojmu biskupovi, ktorý sviatok Eucharistie zaradil medzi sviatky liturgického roku. Prvýkrát sa tento sviatok slávil v roku 1247 v Liége. Pápež Urban IV. v roku 1264 ho urobil záväzným pre celú západnú Cirkev. Zo snahy vzdať Ježišovi Kristovi v Eucharistii čo najväčšiu úctu, vznikajú rôzne formy úcty: vystavenie Eucharistie, pobožnosti k Eucharistii, tzv. večné (celonočné) poklony…
ThDr. Miroslav Iľko, PhD
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „zasiahnuť značku“. Amatuntský biskup Mnemonios vysvätil svojho nástupcu Tychóna za diakona a ustanovil ho za správcu chrámu. Metropolita Epifanio Salamis ho vysvätil na biskupa. Jeho životopis, ktorého autorom je Ján Almužník, obsahuje mnohé legendárne prvky. Podľa neho so zápalom postupoval proti pohanskému kultu, najmä k bohyni Afrodite. Pre zhodnosť jeho mena s cyperským pohanským božstvom vinohradníctva, a na základe niektorých zázrakov, si niektorí mysleli, že sa nejedná o historickú postavu a že jeho veľký kresťanský kult je len pokračovaním pohanského kultu. Túto tézu vyvrátil belgický jezuita a cirkevný historik Hippolyte Delehaye (+1941). Ľudové prejavy úcty rozšíerené medzi ľudmi, ktorí sa živili výrobou vína, viedli k podobnostiam v čase, keď vedľa seba spolunažívali pohania a kresťania. Samostatný termín oslavy vinohradníctva dokazuje, že medzi naším svätcom a pohanskými rituálmi nie je žiadna spojitosť. Už od 7. storočia putovalo k Tychónovmu hrobu množstvo veriacich.
Zdroj: www.grkatba.sk