Svätý mučeník Christofor
Jeho meno má grécky pôvod a znamená „nosič Krista“.
Dnešný svätec je mučeníkom. No konkrétnejšie údaje miesta a času jeho umučenia sa nám nedochovali.
Najstarším svedectom o úcte k svätému Christoforovi je nápis nad schránkou s relikviami v chráme bitýnijskom Chalcedóne. Vysviacka tohto chrámu svätého Christofora bola 22. septembra 452.
Pôvodná životopisná legenda o svätom Christoforovi rozpráva o ľudožrútovi s hlavou psa Reprobovi, ktorý pri krste prijal meno Christofor a naučil sa ľudskú reč. Po mnohých utrpeniach zomrel mučeníckou smrťou.
Pôvod jednotlivých motívov nebol objasnený. Súvislosť s mimokresťanskými motívmi, ako pohanské božstvo Anubis s hlavou psa, nespochybňujú historicitu Christoforovho mučeníctva. Rozšírenie úcty k nemu putovalo po byzantských kultúrnych cestách najmä do Raveny, južného Talianska a Sicílie, od 7. storočia aj do Španielska. Spoločne s rozširovaním kultu vznikali snahy o poľudštenie legendami opradeného svätca.
Z Christofora sa stal obor, ktorý chcel slúžiť iba najmocnejšiemu. Najprv slúži u kráľa, potom u diabla a nakoniec u Krista. Na radu pustovníka prenáša pútnikov cez rieku. Keď jedného dňa preniesol Krista, prijal od Ježiša krst. Vznik takto upravenej legendy bol pravdepodobne ovplyvnený významom jeho mena. V tejto podobe sa legenda o svätom Christoforovi rozšírila v severných krajinách. V románskych krajinách bol kult úcty k dnešnému svätcovi zriedkavý.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol
Sv. Mikuláš bol arcibiskupom v meste Mýr v Lýcijskom kraji, a keď tu v roku 342 zomrel, jeho telo pochovali v tamojšej katedrálnej cerkvi, kde sa pri jeho hrobe na jeho príhovor udialo mnoho zázrakov. Tieto čestné pozostatky sv. Mikuláša tu spočívali až do roku 1096. V tom čase okupovali Lýcijský kraj turci, ktorí plienili a pálili metá a dediny. Toto nebezpečenstvo hrozilo i mestu Mýr a osobitne jeho katedrále, kde kresťania aj zo širokého okolia tu kvôli nezvyčajným milostiam, ktoré dostávali pri hrobe sv. Mikuláša, prinášali drahocenné dary. Kresťania sa ani tak nebáli o tieto drahocennosti, ako o tu uložené telo sv. Mikuláša, aby sa nedostalo do rúk neveriacich a nebolo znesvätené. Preto sa vrúcne modlili k Pánu Bohu, aby čestné pozostatky sv. Mikuláša aj naďalej ostali v kresťanských rukách.
V Apulijskom meste Bari v Taliansku žil vtedy jeden bohabojný kňaz, menom Lup. Tomu sa podľa Božieho nariadenia zjavil vo sne sv. Mikuláš a povedal mu: „Hneď zajtra zhromaždi duchovenstvo i ľud a povedz im, aby si pripravili lode, odplávali nimi do Mýr Lýcijských a odtiaľ preniesli moje pozostatky do tohto mesta Bari. Kňaz Lup urobil ako mal prikázané a obyvatelia Bari, potešení touto zvesťou, najali tri lode, naložili do nich pšenicu a vyslali ich do Lýcie, presne k brehom, na ktorých ležalo mesto Mýr. Priplávali tam šťastne, dokonca lepšie a skôr ako sa nádejali a popredali pšenicu. Niektorých spomedzi seba poslali, aby zistili, či je v cerkvi veľa ľudí. Vyslanci sa vrátili a povedali, že pri hrobe sv. Mikuláša niet nikoho, okrem štyroch mníchov. Zo všetkých troch lodí vybrali štyridsať smelých a odvážnych ľudí a oni odišli do cerkvi. Medzi nimi bol aj kňaz Lup. Pre lepšiu bezpečnosť postavili pred cerkev stráž, aby niekto znenazdajky neprekazil ich úmysel. V cerkvi sa najprv pomodlili k Pánu Bohu, akoby sa ho pýtali, či je v súlade s jeho vôľou, aby pred turkami preniesli pozostatky sv. Mikuláša do Talianska. Potom svoj úmysel odhalili štyrom mníchom, ktorí sa nachádzali v cerkvi a prosili ich, aby im ukázali hrob, v ktorom ležia pozostatky sv. Mikuláša- Mnísi si mysleli, že je to nemožné, prinajmenšom veľmi nebezpečné, zobrať odtiaľ pozostatky sv. Mikuláša. Jednako hrob im ukázali. Chopili sa práce, zdvihli mramorovú platňu, ktorá ležala na hrobe a hneď zacítili divnú, ale príjemnú vôňu. V hrobe našli mramorovú rakvu, z ktorej so všetkou nábožnosťou vybrali všetky kosti sv. Mikuláša a jeho hlavu, ktorú dlho nemohli nájsť, a vyniesli ich z hrobky. Pretože nemali do čoho zobrať tieto sväté kosti, lebo nedúfali v taký šťastný výsledok pre svoj úmysel, , úctivo ich zabalili do šiat jedného z nich a rýchlo ich zaniesli na loď.
Bez zdržiavania sa pustili na spiatočnú cestu domov. Na dvadsiaty deň, ako vyjavil sv. Mikuláš jednému z nich vo sne, šťastlivo priplávali k svojmu mestu Bari. Bolo to 9. mája 1096. Tu s nevýslovnou radosťou a so všetkou úctou arcibiskup Urson so svojím duchovenstvom a s nepočetným zástupom tieto pozostatky uložil najprv v cerkvi sv. Ján Krstiteľa, a potom, keď vystavili veľkolepú cerkev sv. Mikuláša, do nej preniesli toto drahé a neoceniteľné bohatstvo. V tejto cerkvi v Bari sa opäť začali diať mnohé veľké zázraky, ako kedysi v Mýre. Hneď prvého dňa, keď uložili pozostatky sv. Mkuláša v cerkvi, Pán Boh tu uzdravil tridsať chorých oboch pohlaví. Na druhý deň bolo pri týchto pozostatkoch uzdravených ešte viac chromých, slepých, nemých a posadnutých. Veľká radosť bola nielen v Bari, no aj v celom Alupijskom kraji i po celom Taliansku. Vtedajší rímsky pápež Urban II. Prikázal pamiatku tohto prenesenia pozostatkov sv. Mikuláša slávnostne oslavovať, čo vtedajší kyjevský metropolita ustanovil aj na Rusi. Pánu Bohu, ktorý sa vo svojich svätých tak zázračne a predivne zjavuje, nech bude od všetkých nás vždy česť a chvála, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen. „… Nože tedy oslavujte Boha svojím telom …čo je Božie.“
l. Premnohé zázraky, vykonal Pán Boh pri tele a pozostatkoch sv. otca Mikuláša, sú mocným dôkazom, že úcta sv. pozostatkov a povolená úcta svätých sú milé Bohu a nám ľuďom užitočné. Ak by to nebolo dovolené a milé Bohu, to Pán Boh by neurobil toľko zázrakov a neudeľoval by toľko milostí tým, ktorí prejavovali osobitnú úctu pozostatkom a vzývali svätých o pomoc a orodovanie pred Bohom. Preto aj ty, kresťan, si cti čestné pozostatky, ktoré sa nachádzajú na každom prestole, na ktorom sa slávi Božská liturgia. Cti si a s nádejou vzývaj aj svätých, ako skutočných Božích priateľov, ako verných orodovníkov u nebeského Otca. Pritom maj vždy na pamäti, že svätých nevzývaš a pozostatky mučeníkov si nectíš kvôli ním samým, ale aby si cez nich úctu a poklonu vzdal tomu, pre ktorého meno svätí mučeníci trpeli a zomierali. Pamätaj, že uctievaš sluhov, aby úcta sluhov prešla na ich Pána, ktorý povedal: „Kto vás prijíma, mňa prijíma.“ No aby tak, ako kedysi týmto ľuďom, aj nám dnes na orodovanie svätých udelil Pán Boh svoje prebohaté milosti, nestačí si iba ctiť pozostatky svätých mučeníkov, vzývať svätých Božích služobníkov, ale treba nám žiť tak, ako žili oni a osobitne sa chrániť hriechu, ako sa chránili oni. Pretože ak tvrdošijne zotrvávaš v hriechoch, nekajáš sa a nenapravuješ život, tak vzývanie svätých ti pomôže málo, alebo ti nepomôže vôbec. Modlitba svätých bude vtedy silná, ak s ňou spojíme aj svoju modlitbu. Ich príhovor nám u Boha vyprosí milosti, ak prinesieme dôstojné plody pokánia.
2. Obyvatelia mesta Bari majú telo sv. Mikuláša vo veľkej úcte. No neporovnateľne väčšia česť a sláva čaká toto telo v nebi, keď sa po všeobecnom mŕtvych vzkriesení spojí s dušou. Aj tvoje telo, kresťan, sa v deň všeobecného vzkriesenia opäť zjednotí s dušou. Lebo viera nás učí, že raz budeme všetci vzkriesení, a to s tým istým telom, ktoré sme mali za života. Túto vieru aj ty nosíš v srdci a v ústach, pretože každý deň hovoríš: „Očakávam – mám nádej – vzkriesenie mŕtvych.“ Naše telá budú vzkriesené kvôli tomu, aby ako tu konali dobro a zlo, tam boli s dušami účastné odmeny a trestu. Preto medzi vzkriesenými telami bude veľký rozdiel. Telá spravodlivých budú prekrásne, svetlé a bezbolestné, ale telá hriešnikov budú škaredšie nad všetko, čo si možno škaredé predstaviť. Duša spravodlivého pôjde naraz s telom do neba, kde naveky bude prežívať nevýslovnú radosť. Duša hriešneho pôjde naraz s telom do pekla, aby tu bola naveky mučená v neuhasiteľnom ohni. Kde sa dostane tvoje telo, kresťan?! Ak ti je milé, ak chceš, aby mu tam vo večnosti bolo dobre, slúž ním, podľa príkladu sv. otca Mikuláša, iba Pánu Bohu. Tak, ako on, ho nepoškvrňuj hriechmi a neresťami. Jeho údy nepoužívaj na urážky Toho, kto ti ich dal. Zasväcuj celé svoje telo Pánu Bohu a jeho službe podľa napomenutia sv. Pavla: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu.“ Ak požaduje tvoje telo niečo hriešneho, vyhovor mu to, lebo ináč to budeš kedysi horko a ťažko odčiňovať. Ak sa ti zdá ťažké urobiť čosi pre Boha, napomeň telo, aby všetko znášalo a trpelo a potešuj ho odmenou, ktorú má aj ono tam vo večnosti s dušou zdieľať. Tak v každej okolnosti sa so spravodlivým Jóbom potešuj na vzkriesenie a večnú odmenu: „Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme. Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený a zo svojho tela Boha uvidím. Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím. Moje oči ho uzrú, a nie iný. Mne srdce vnútri túžbou zmiera…“
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 178-182)
Zdroj: www.furca.sk