Náš prepodobný otec Ján, autor spisu Rebrík
Väčšina našich informácií o živote tohto svätca pochádza z diela jeho súčasníka a blízkeho priateľa Daniela, mnícha egyptskej púšte Raita. Po istom čase doplnil jeho rozprávanie niekdajší Jánov učeník, ktorého meno sa nám nezachovalo.
O našom svätcovi sa dozvedáme, že prišiel na svet okolo roka 520, no miesto jeho narodenia a pôvod zostávajú pre nás zahalené rúškom tajomstva. Hodno však spomenúť, že podľa istej teórie bol jedným z dvoch synov prepodobných manželov Xenofonta a Márie, ktorých liturgickú pamiatku slávime 26. januára.
Keď Ján dosiahol šestnásty rok svojho života, rozhodol sa zasvätiť výlučne službe Bohu a odišiel na vrch Sinaj. Ide o miesto, kam kresťanskí mnísi prichádzali od polovice 3. storočia, keď unikali prenasledovaniam zo strany Rímskej ríše. Neskôr sem utekali pred prenasledovaniami zo strany moslimov. Treba povedať, že ho nesmierne obľubovali, pretože bolo známe už z obdobia Starého zákona: Boh tam odovzdal Mojžišovi desať prikázaní a uzatvoril s ním zmluvu (porovnaj Ex 19 – 20). Navyše sa traduje, že predstavuje najopustenejšie miesto sveta. Vraj dokonca aj divá zver, keď sem zablúdi, rýchlo sa ponáhľa preč.
Po príchode na vrch Sinaj si vybral za svojho duchovného otca veľmi skúseného mnícha Martyria. Hoci bol Ján vysoko vzdelaný, natoľko sa odovzdal do jeho rúk, akoby ani nemal vlastný rozum a vlastnú vôľu. Vďaka tomu sa rýchlo vzmáhal v poníženosti, čistote i skromnosti, takže vo svojich dvadsiatich rokoch mohol prijať podstrihnutie, teda definitívne zasvätenie mníšskemu životu. Keď mal tridsaťpäť rokov, jeho duchovný otec Martyrios zomrel a Ján sa rozhodol pre život v úplnej samote. Odišiel na miesto zvané Tola vzdialené približne osem kilometrov od monastiera a medzi ostatných mníchov prichádzal jedine na veľké sviatky, aby sa zúčastnil bohoslužieb. Jedol, pil a spal iba toľko, aby nezomrel. Všetok svoj čas venoval modlitbe, manuálnej práci a písaniu kníh.
Keď mal približne sedemdesiatpäť rokov, teda po štyridsiatich rokoch prísneho pustovníckeho života, bratia ho zvolili a ustanovili za igumena (predstaveného) svojho sinajského monastiera. Približne po piatich rokoch, teda okolo roku 600, odišiel v pokoji k Pánovi.
Prostredníctvom nášho prepodobného otca Jána urobil Boh viacero zázrakov, napríklad privolal dážď na palestínske územia v období veľkého sucha, uzdravil chorého človeka a predpovedal budúce veci. Všeobecne známym sa však stal niečím celkom iným:
Ako igumena sinajského monastiera ho mnísi susedného monastiera z púšte Raita požiadali, aby pre nich napísal príručku duchovného života. Vznikol tak najvýznamnejší a najznámejší spis prepodobného Jána, totiž kniha Rebrík cností, po grécky Klimax. Práve podľa nej sa tento svätec niekedy nazýva Ján Klimax, prípadne Ján Klimak. Ide o príručku duchovného života zostavenú na spôsob rebríka vedúceho do neba, ktorý videl starozákonný patriarcha Jakub v Beteli (Gn 28, 10 – 17). Každý človek má posúdiť samého seba, na ktorom stupienku práve stojí a usilovať sa dosiahnuť nasledujúci. Všetkých stupienkov je tridsať, pretože podľa starozákonnej tradície bol práve tridsaťročný muž považovaný za dospelého člena spoločnosti. Na začiatku cesty stojí zrieknutie sa vášní, napríklad na dvadsiatom druhom stupni je očistenie od samoľúbosti, ktorá sprevádza každý náš úspech, na konci je zväzok viery, nádeje a lásky, teda troch božských čností. Dielo bolo určené v prvom rade mníchom, ale vynikajúco môže poslúžiť aj ľuďom žijúcim vo svete.
Nech nám Všemocný daruje, aby sa slová kondaku 4. hlasu k sviatku nášho prepodobného otca Jána, autora spisu Rebrík, splnili aj na nás samých: „Svojou knihou, premúdry, * prinášaš náuky sťa nevädnúce plody. * Sladkosťou napĺňaš srdcia tých, * čo ich vnímajú s triezvosťou, blažený. * Veď Rebrík dvíha duše uctievajúcich ťa s vierou * od zeme k nebeskej a trvalej sláve.“
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš
Sv. Martin sa narodil v Todi (severne od Ríma) vo váženej kresťanskej rodine. Stal sa diakonom. Pápež Teodor I. ho poslal do Carihradu, aby potlačil blud monoteletizmus (blud, ktorý hlásal, že Ježiš Kristus mal iba jednu vôľu a jedinú činnosť, a to božskú, nie ľudskú). Ich učenie bolo odsúdené na III. carihradskom koncile v rokoch 680-681. Pravé učenie Cirkvi totiž znie, že Kristus mal aj božskú aj ľudskú vôľu, ktorá bola podriadená božskej. Aj keď Martin bol veľmi učený, predsa nemal väčší úspech v Carihrade. Po návrate do Ríma naďalej pomáhal pápežovi práve v boji proti bludárom. V roku 649 pápež Teodor zomrel a za jeho nástupcu jednohlasne zvolili diakona Martina. Nečakali na to, či ho cisár schváli alebo nie, a vysvätili ho za biskupa. Cisár ho síce uznal, no na podnet vtedajšieho patriarchu Carihradu napísal novému pápežovi, že za pravých kresťanov považuje aj tých, ktorí uznávajú v Kristovi iba jednu vôľu. Pravoverní kresťania sa veľmi tešili zo zvolenia Martina za pápeža, ktorý bol učeným, múdrym a zároveň aj zbožným človekom. Martin pokračoval vo svojom úsilí o obranu vieray.
Cisár sa však opäť pomiešal do vecí Cirkvi. Znova na podnet carihradských patriarchov Pavla a Sergia vydal dva ich listy, ktoré hlásali monoteletizmus. Všetci biskupi Východu sa mali podľa nich správať, no zároveň mali mlčať o spomínanom blude, aby neboli roztržky. Niektorí z biskupov boli ochotní sa tomu podriadiť. Martin kvôli tomu zvolal synodu do Ríma, kde sa hovorilo o monoteletizme a o listoch, ktoré východní patriarchovia vydali. Jednoznačne toto učenie zavrhli, vyhlásili ho za nekatolícke a na bludárov uvalili kliatbu. Po celom kresťanskom svete potom rozšírili toto rozhodnutie. Pápež cisárovi poslal láskavý osobitný list, v ktorom ho prosil, aby ochraňoval pravé učenie Cirkvi. Panovníka to však pobúrilo, pápežovo počínanie pokladal za vlastizradu. Nariadil svojmu miestodržiteľovi, aby zatkol všetkých biskupov Západu a aj pápeža. No zámer mu nevyšiel, miestodržiteľovi Olympiovi sa to nepodarilo. Nakoniec sa sám obrátil proti cisárovi, no roku 652 zomrel na mor. Cisár teda vymenoval nového miestodržiteľa Západnej ríše Teodora Kalliopasa, ktorému rozkázal, aby pápeža pod akoukoľvek zámienkou uväznil a priviedol do Carihradu. Pápež bol vtedy už osem mesiacov chorý, ležal na posteli. Duchovenstvo aj obyvatelia Ríma však zacítili nebezpečenstvo naoko v priateľskej žiadosti o stretnutie so Svätým Otcom, ktorú predložil nový miestodržiteľ. Varovali pápeža. No on chcel zabrániť krviprelievaniu, sám s bolesťami vstal z lôžka a dobrovoľne sa vydal do rúk vojsku. Nedovolili mu vziať si so sebou nič okrem šiat, ktoré mal na sebe. Rimania sa búrili, no pápež ich tíšil. Pätnásť mesiacov trvala cesta po mori do Carihradu. Došli tam 17. septembra 654. Po ceste s pápežom kruto zaobchádzali. 20. decembra toho istého roku ho predviedli pred súd, kde ho obvinili z vlastizrady a odsúdili na smrť. Žoldnieri s pápežom veľmi zle a surovo zaobchádzali. Ľudia na to len smutne pozerali.
Cisár oboznámil s výsledkom súdu aj patriarchu Pavla, ktorý náhle vážne ochorel a bol vlastne prvým pôvodcom všetkých týchto udalostí. Keď počul, čo všetko sa stalo, pohlo sa v ňom svedomie. Uvedomil si, že odsúdili nevinného. Vzápätí na to zomrel. Cisárom to tiež pohlo. Odvolal rozsudok smrti, pápeža dal odviesť do iného žalára a dúfal, že sa obmäkčí. Pápežov postoj však zostal jasný. Tajne ho teda odviezli loďou na Krym, kde žil až do svojej smrti. Domorodci však boli diví a necitní. Ostatné duchovenstvo akoby na neho zabudlo. Na polostrove zomrel od hladu a trápenia dňa 16. septembra 655. Pochovali ho v Chersonese na Kryme, neskôr jeho telo previezli do Carihradu a napokon do Ríma, kde ho uložili v chráme sv. Silvestra vedľa pozostatkov sv. Martina z Tours. Zachovalo sa jeho sedemnásť listov.
Zdroj: http://www.zivotopisysvatych.sk/
Meno Anton má latinský pôvod a znamená „popredný“, meno Ján má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“ a meno Eustatios má grécky pôvod a znamená „stabilný“.
Anton a Ján boli bratia. Spolu s Eustatiom pochádzali zo vznešeného rodu z Litvy. Žili na dvore veľkokniežaťa Olgerda. Uverili v Krista a dali sa pokrstiť. Pretože v pôstny deň odmietli jesť mäso, mučili ich a napokon aj obesili. Anton zomrel 14. júna, Ján 24. apríla a Eustachius 13. decembra. Stalo sa tak v roku 1342.
Ich telá pochovali v chráme Najsvätejšej Trojice vo Vilniuse. Na ikonách sa znázorňujú v dvorných šatách s krížom a mečom. Ján je uprostred a spolu s Antonom má na hlave čiapku.
Vysielané Rádiom Lumen
Podľa VHL spracoval Ján Sabol