Sviatok nášho najsladšieho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, Milujúceho ľudí
Sviatok nášho Najsladšieho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, Milujúceho ľudí – ľudovo sviatok Božského srdca sa zrodil a rozvíjal v Západnej Cirkvi. Úcta Božského srdca dala podnet k vzniku mnohých pobožností a zavedeniu tohto sviatku do liturgického kalendára. Ozajstná úcta Božského srdca začala v 17.storočí vo Francúzsku, kde sa rehoľnici sv. Márie Margite Alcoque niekoľkokrát zjavil Ježiš Kristus, ukázal jej svoje láskou horiace srdce k ľudskému pokoleniu a vyzval ju, aby začala šíriť úctu jeho srdca. Táto úcta Božského srdca bola po skromných začiatkoch a prvotných ťažkostiach v roku 1856 pápežom Piom IX. rozšírená na celú Cirkev. Dňom Božského srdca sa stal piatok po druhej nedeli po Päťdesiatnici. Pápež Pius XII. v roku 1956 z príležitosti storočnice sviatku, položil v encyklike dogmatický základ úcty opierajúc sa o Sväté Písmo, sv. Otcov a liturgické pramene.
Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
Je jeho najväčším sviatkom. Bol známy už v 4. stor. Sv. augustin hovorí: "V celom kresťanskom svete je slávený iba deň narodenia Ježiša Krista a sv. jána Krstiteľa." (Narodenie Panny Márie sa vtedy nebolo známe ako sviatok). Východná cirkev sa osobitnou úctou vinie k sv. Jánovi Krstiteľovi. Jediný, okrem Bohorodičky, spomedzi svätých má deň narodenín pre tento svet (aj počatia 23.9). Úcta sv. Jána Krstiteľa je na Východe pradávna a rozšírená. Svedčí o tom veľký počet chrámov zasvätených jeho úcte, ikonografia, úcta jeho pozostatkov a až 6 sviatkov na jeho česť v priebehu roka. Úcta na východe je veľmi rozšírená. V priebehu roka je mu zasvätených 6 sviatkov: počatie - 23.9; narodenie - 24.6; sťatie hlavy - 29.8; prvé a druhé nájdenie hlavy - 24.2; tretie nájdenie hlavy - 25.5; zbor - 7.1.Počatie Jána Krstiteľa zvestoval archanjel Gabriel jeho otcovi Zachariášovi (5. 9) v Jeruzalemskom chráme (Lk 1,5 - 25). Keď sa narodil, pomenovali ho Ján (Lk 1,57 - 80). Len neskoršie odišiel do púšte, a potom vystúpil ako prorok. Za odev mu slúžil plášť z ťavej srsti, prepásaný bol koženým pásom. Pokrmom mu boli kobylky a lesný med (Mk 1, 2 -6) Hlásal príchod Božieho kráľovstva. Pokrstil Ježiša Krista (Mt 3, 5 - 17; Mk 1, 7 - 11; Lk 3,1 - 23; Jn 1, 6 - 8). Herodes Antipas usúdil, že hnutie vyvolané Jánom je nebezpečné, že jeho neustále napomínanie z cudzoložstva je nehanebné a tak, dal Jána uväzniť (Mt 14, 3 - 5; Mk 6, 17 - 18). Jánov koniec urýchlila pasca Herodiády. Ján bol sťatý na hrade Machaeri pri Mŕtvom mori (Mt 14, 6 -12; Mk 6,19 - 29). Keď Herodiáda dostala hlavu sv. Jána, dala ju zakopať na bezpečné miesto. Jánovo telo pochovali jeho učeníci. Jana, žena Herodesovho správcu, vedela kde je hlava. Odniesla ju a zakopala na Olivovej hore. Neskoršie ju našiel jeden mních, keď kopal základy pre chrám. Schoval ju u seba. Pred svojou smrťou ju pochoval na tom istom mieste, kde ju našiel. Za cisára Konštantína Veľkého (21.5) prišli do Jeruzalema daja mnísi zo Sýrie, ktorým sa sv. Ján zjavil a ukázal im miesto, kde je pochovaná jeho hlava. Vykopali ju, no na spiatočnej ceste domov ju ľahkomyseľne dali jednému hrnčiarovi. Neskôr ju získal arián Eustach, ktorý ju zakopal v jaskyni blízko Emáuz. Na tomto mieste bol vybudovaný monastier. Archimandritovi sa tu roku 452 zjavil sv. Ján a ukázal mu miesto, kde sa nachádza jeho hlava. To bolo druhé nájdenie. Za Teodózia Veľkého bola hlava prenesená do Carihradu.V 8 stor., v dobe obrazoboreckých bojov, odniesli hlavu sv. Jána z Carihradu do Komany v Malej Ázii. Roku 857 ju znova našli. Bola prenesená do Carihradu. V čase krížiackych výprav ju odniesol neznámy latinský kňaz. Teraz sa nachádza v Chráme sv. Silvestra v Ríme.
1. BOHÁČ, V.: Liturgika I. Spolok b. P.P.Gojdiča : Prešov, 1997. ISBN 80-967341-5-6 ; 2. Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3.;