Svätý veľkomučeník a uzdravovateľ Panteleimón
Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „milosrdný“. O dnešnom mučeníkovi chýbajú overené bibliografické údaje. Podľa neskorších gréckych legendárnych životopisov z 5. a 6. storočia, sa vraj narodil pohanskému otcovi a kresťanskej matke v Nikomédii . Stal sa osobným lekárom cisára Maximiána. Včerajší svätec, kňaz Hermolaus ho priviedol ku Kristovi. Panteleimonovi kolegovia ho udali. Podstúpil mnohé utrpenia priviazaný o olivovník. Prosil však Pána o odpustenie pre svojich katov. Kristove slová mu prisľubujú, že skrze neho nájdu mnohí milosrdenstvo. Keď ho sťali, údajne z jeho hlavy namiesto krvi tieklo mlieko. Skutočnú existenciu Panteleimóna dosvedčuje kult z konca štvrtého storočia, o ktorom píše Teodoret z Kyros. Svätý Panteleimón zomrel okolo roku 305. Cisár Justinán I. mu v Konštantínopole vybudoval chrám a zreštauroval kláštor svätého Panteleimona v Jordánskej púšti. Na východe je Panteleimón uctievaný ako veľkomučeník a divotvorca a spolu so včerajším svätcom svätým Hermolaom patrí k svätým nezištníkom, teda svätcom, ktorí poskytovali lekársku starostlivosť bez nároku na odmenu. Na západ a do Afriky sa kult k svätému Panteleimónovi dostal už v polovici 5. storočia. Mimoriadnu obľubu si získal v stredoveku. Vtedy mu v Ríme zasvätili štyri chrámy a dostal sa medzi štrnástich svätých pomocníkov. Na viacerých miestach, ako Konštantínopol, Bari, Neapol, Ravello, Rím, Benátky, možno nájsť Panteleimónove ampulky, relikviáre s údajnou krvou mučeníka vo forme mlieka.
Podľa LThK spracoval Ján Sabol
Mních, biskup, svätec, učiteľ, duchovný spisovateľ, prekladateľ, vzdelanec, divotvorca, osvietiteľ Slovanov – to všetko sú atribúty, ktoré charakterizujú jeho osobnosť. Svätý Kliment, nazývaný Ochridský alebo tiež Velický či Sloviensky, bol jedným z najvýznamnejších žiakov a spolupracovníkov svätých Cyrila a Metoda a bol aj najplodnejším autorom z celého okruhu cyrilo-metodskej misie. Jeho životné osudy sú silno späté aj s územím Slovenska.
O jeho živote toho vieme najviac spomedzi všetkých učeníkov sv. Cyrila a Metoda, keďže sa nám zachoval rozsiahly životopis (označovaný jednoducho ako Život Klimenta, prípadne ako Dlhý grécky život Klimenta). Napísal ho po grécky sv. Teofylakt Ochridský na prelome 11. a 12. storočia na základe starších slovanských prameňov, ktoré sa nám však nezachovali. Ďalším prameňom je Krátky život Klimenta, ktorý napísal ochridský arcibiskup Dimitrios Chomatian v prvej polovici 13. storočia.
Svätý Kliment sa narodil asi medzi rokmi 830 a 840, presný rok však nevieme, ba nevieme ani to, či pochádzal z kresťanskej rodiny, alebo sa dal pokrstiť neskôr. Nepoznáme ani jeho krstné meno; Kliment je nepochybne jeho mníšske meno.
O jeho pôvode existujú dve rozličné mienky. Prvá hypotéza je, že pochádzal spomedzi južných Slovanov, pravdepodobne zo slovanského obyvateľstva zvereného Metodovi na začiatku jeho štátnickej kariéry (keď pôsobil ako archont-župan v štátnej správe). Nasvedčujú tomu údaje v prameňoch, kde sa spomína, že ako nikto iný poznal jeho život: „Za vzor života si postavil veľkého Metoda a staral sa a modlil za to, aby sa neodklonil od nasledovania jeho. A postavil jeho život a činnosť za základ svojho osobného konania, ako by nejaký obraz maliara, skúseného v umení, starostlivo zobrazoval seba podľa neho. Veď ako nikto iný poznal jeho život, lebo od mlada a raných rokov ho nasledoval a videl svojimi očami všetky diela učiteľa.“ Krátky život Klimenta Ochridského ho považuje za Slovana z Balkánskeho polostrova: „Tento veľký otec náš a osvietiteľ Bulharska rodom bol z európskych Mýzov, pod ktorými mnohí rozumejú aj Bulharov.“ Pravdepodobné je tiež, že Kliment pochádzal z toho istého kraja ako sv. Naum, ktorý bol podľa údajov v jeho živote z Mýzie (vtedajšieho Bulharska).
Existuje ale aj iný názor na jeho pôvod. Slovenský slavista Ján Stanislav sa domnieval, že Kliment pochádzal z Veľkej Moravy. Kliment totiž vo svojich dielach viac ráz hovorí, že sv. Konštantín a Metod účinkujú „v mojom národe“, stotožňoval sa teda s ľudom žijúcim na Veľkej Morave. „Velebím prečnostné tvoje ruky, ktorými zišiel môjmu národu bohopoznatný dážď, napájajúci rosou, prýštiacou od Boha, suchotou hriechu vyprahnuté naše srdcia.“
V mladosti sa Kliment pridal k sv. Metodovi. Svoje mníšske meno Kliment dostal pravdepodobne podľa sv. Klimenta Rímskeho, ktorého ostatky našiel sv. Cyril na Kryme. Z toho možno dedukovať, že mníšske postrihnutie prijal až po misii k Chazarom (a teda relatívne krátko pred odchodom na Veľkú Moravu), lebo predtým by nebol dôvod dať mu meno podľa tohto svätca. Na Olympe sa tiež spoznal so svätým Cyrilom a azda aj s ďalšími členmi neskoršej misie na Veľkú Moravu. V roku 863 odchádza spolu so sv. Cyrilom, Metodom, Naumom a ďalšími na naše územie, kde sa začínajú písať slávne riadky prvopočiatkov slovanského písomníctva. Misia mala hlavne učiteľský rozmer – mala vychovať domáce duchovenstvo a položiť právne základy autonómnej veľkomoravskej cirkvi (dnešnou terminológiou – cirkvi sui iuris). Tu sa svätý Kliment spoznal so svätým Gorazdom.
V roku 867 sa spolu s ostatnými členmi misie vydáva na cestu z Veľkej Moravy – po zastávke v Panónii u kniežaťa Koceľa došli do Benátok. Zrejme až tu sa dozvedeli o štátnom prevrate v Konštantínopole (cisár Michal III. bol zavraždený, patriarcha Fótios bol nútený odísť do vyhnanstva), ktorý im zásadne skrížil plány. Pôvodným cieľom ich cesty bol pravdepodobne Konštantínopol, a nie Rím, keďže však tí, od ktorých mali na misiu mandát, už boli zosadení, pozvanie do Ríma od pápeža Mikuláša I. im prišlo vhod. Tu bol Kliment pravdepodobne vysvätený na kňaza v r. 868, ako svedčí Druhý slovanský život Nauma: „Preto (Hadrián) aj Klimenta a Nauma s ostatnými vysvätil za kňazov a diakonov a prikázal, aby sa odslúžilo celé (cirkevné) pravidlo, večerné i ranné, podľa slovanských kníh vo veľkom chráme svätého apoštola Petra a Pavla, čo sa aj stalo.“
Nepoznáme Klimentov osud počas Metodovho väznenia nemeckými biskupmi v rokoch 869-871; Klimentovo meno nie je zapísané v knihe bratstva benediktínskeho kláštora v Reichenau, kde sú uvedené mená Metodových spoločníkov počas väznenia. Po Metodovom oslobodení mohla byzantsko-slovanská misia opätovne naplno rozvinúť svoje pôsobenie na Veľkej Morave a v Panónii. Nemáme žiadne konkrétne zmienky o Klimentových úlohách a pôsobení v rámci misie, z jeho života však vieme, že bol spolu s Gorazdom, Naumom, Sávom a Angelárom najbližším spolupracovníkom arcibiskupa Metoda. Z toho môžeme dedukovať, že sa podieľal nielen na výučbe žiakov vo veľkomoravskom učilišti, ale aj na riadení misie a špeciálnych úlohách z poverenia kráľa Svätopluka. Škola za zhruba 20 rokov vychovala nemálo žiakov, ako dokladá Život Klimenta: „O tom svedčí aj množstvo kňazov, diakonov a poddiakonov, ktorých Metod umierajúc dvesto nechal v hraniciach svojej cirkvi.“
Po smrti svojho učiteľa (6. apríla 885) zaujal Kliment v pôsobení misie druhé miesto (za sv. Gorazdom). V Teofylaktovom životopise je označený ako „kňaz Kliment, muž veľmi učený“. Podieľal sa na dišputách cyrilo-metodskej stránky so západným klérom a aj na jednaniach so Svätoplukom, ako dosvedčuje jeho život: „Metodovi učeníci odpovedali skrze Gorazda a Klimenta: Že Metod je ešte živý, my veľmi dobre vieme od Pána, hovoriaceho jednak, že kto v neho verí, bude žiť, aj keď zomrel, a jednak učiaceho, že Boh sa nazýva (Bohom) Abrahámovým, Izákovým a Jakubovým ako (Bohom) živých a nie ako mŕtvych.“ „A oni skrze Gorazda a Klimenta − lebo oni viedli rozhovor − ako svojimi ústami odpovedali.“ Po tom, čo sa Svätopluk priklonil na stranu franského kléru, bol Kliment spolu s ďalšími spolupracovníkmi uväznený a týraný vo väzení.
Po vyhnaní z nášho územia na konci zimy alebo začiatkom jari roku 886 sa po strastiplnej ceste dostal cez dnešný Belehrad do Bulharska do vtedajšieho hlavného mesta Pliska. Spoločníkmi na ceste mu boli Naum a Angelár. Bulharské knieža Boris ich prijal s veľkou cťou a utvoril im podmienky, aby mohli pokračovať v diele začatom na Veľkej Morave. Počas pobytu v Pliske sa spolu s Naumom a Angelárom i ďalšími vyhnanými učeníkmi, ktorí sa dostali do Bulharska inými cestami, venovali prepisom alebo rekonštrukcii prekladov (po pamäti), ktoré vznikli na Veľkej Morave. Tu pravdepodobne vznikol aj plán postupného poslovančenia bulharskej cirkvi a zavedenia slovanského jazyka do jej bohoslužobného života.
Asi rok po príchode do Bulharska bol Kliment kniežaťom Borisom poslaný ako učiteľ do juhozápadnej časti vtedajšieho Bulharska do oblasti označovanej ako Kutmičevica (s centrami Devol, Ochrid a Glavinica – dnešné juhovýchodné Macedónsko). Oblasť, do ktorej bol Kliment vyslaný, bola osídlená prevažne slovanským obyvateľstvom, ktoré už bolo v prevažnej miere kresťanské. Založil tam niekoľko škôl a aj monastier sv. Pantelejmona na brehu Ochridského jazera, ktorý sa stal jeho hlavným sídlom.
Školy, ktoré Kliment založil, poskytovali pravdepodobne vzdelanie na úrovni prvých dvoch stupňov vtedajšieho byzantského školského systému: „Deti vyučoval a pritom rozlične: jedným ukazoval, ako sa píšu písmená, druhým vysvetľoval zmysel napísaného, iným prispôsoboval ruky pre písmo,…Duchovenstvo učil cirkevnému poriadku a tomu, čo sa týka spievania žalmov a modlitieb, takže duchovných svojho biskupstva urobil nijako nie nižšími od tých, čo sa tým velebili, ba čo viac ešte viac sa (títo) vyznačovali vo všetkom chválitebnom.“ O jeho učiteľskej činnosti sa zachoval údaj, že mal tritisícpäťsto učeníkov. Číslo je zrejme prehnané a treba ho asi chápať symbolicky, naznačuje však mohutný rozmach slovanského školstva na konci 9. a začiatku 10. storočia. V r. 893 bol vysvätený „na prvého biskupa bulharského jazyka“. Jeho presný biskupský titul aj sídlo sú podnes predmetom skúmania a mienky bádateľov sa rôznia. Najpravdepodobnejšie sa Klimentova eparchia rozprestierala v oblasti dnešného juhovýchodného Macedónska.
Kliment spolu s Naumom utvorili dobre zohratú dvojicu asi ešte pred veľkomoravskou misiou, čomu nasvedčuje označenie „brat“ v Prvom slovanskom Živote Nauma. Neboli však pokrvní bratia, čo možno pochopiť z ďalších prameňov. Po svojej biskupskej vysviacke si Kliment vyžiadal Nauma ako pomocníka. Svätý Naum aj hneď prišiel z Preslavu (vtedajšieho hlavného mesta Bulharska) do ochridskej oblasti a prevzal po Klimentovi učiteľskú pozíciu. Ich úzka spolupráca pokračovala až do Naumovej smrti v roku 910.
Kliment spolupracoval nielen s Naumom, ale bol v kontakte aj s centrom slovanskej vzdelanosti v Preslave (v ktorom pôsobil aj Konštantín Preslavský) a svoju činnosť koordinoval s hlavným mestom v súlade s úmyslami kniežaťa Borisa a jeho syna Symeona rozvíjať slovanskú kultúru a vzdelanosť. Vidno to v koordinovanom postupe pri zostavovaní nových hymnografických textov do bohoslužobných kníh (miney aj triodiona).
Svätý Kliment bol najplodnejším spisovateľom zo skupiny sv. sedmopočetníkov, dnes poznáme vyše 50 jeho pôvodných diel, ktorých autorstvo je nespochybniteľné, a ďalších vyše 50, kde sa o jeho autorstve diskutuje. O jeho autorskej plodnosti svedčí aj nasledovný úryvok z jeho dlhého života: „Pretože v bulharskom jazyku nebolo sviatočných Slov − a tak, spoznajúc všetko to, premýšľa o prostriedku aj proti tomuto a svojím podujatím zboril stenu nevedomosti: zostavil na všetky sviatky poučné Slová, prosté a jasné, neobsahujúce nič ani hlbokého, ani priveľa múdreho, ale také, ktoré boli prístupné aj najnerozumnejšiemu Bulharovi. Pomocou nich (t. j. slov) kŕmil duše najprostejších Bulharov, napájajúc mliekom neschopných prijímať tvrdší pokrm a stal sa druhým Pavlom pre druhých Korinťanov − Bulharov (por. 1 Kor 3, 2). Pomocou nich (t. j. slov) sa možno naučiť tajomstvám slávností, konaných za Krista a skrze Krista. A na pamiatku všesvätej Trojice, ktorá, ako viete, býva často v roku, Kliment pomocou (svojich) slov daroval Pochvaly a rozprávanie o jej zázrakoch. Ani Krstiteľa nenájdeš zabudnutého v Pochvalách, ale dozvieš sa aj o čudesnom nájdení jeho hlavy. Stretneš sa aj so životmi a putovaním prorokov a apoštolov. A okrídlený skutkami mučeníkov pozdvihneš sa k tomu, ktorý ich prijal k sebe skrze ich krv. Ľúbiš aj zásady života ctihodných otcov a si podporovateľom života skoro netelesného a bezkrvného? Nájdeš aj toto spracované v bulharskom jazyku premúdrym Klimentom. Hovorí sa, že všetko to uchraňujú usilovní ľudia. Čo ešte? Naplnil cirkev aj cirkevnými spevmi, podobnými žalmom, ktoré sú čiastočne zostavené na česť mnohých svätých, čiastočne na česť Nepoškvrnenej Matky Božej, (a to) prosebné a ďakovné (piesne). A vôbec všetko, čo sa týka cirkvi, čím sa okrášľuje pamiatka Boha a svätých a duše sa presycujú, Kliment dal nám − Bulharom.“
Na inom mieste v jeho dlhom živote sa hovorí, že pred svojou smrťou doplnil niektoré časti kvetnej triody (pentekostaria): „A tušiac svoju smrť, obdaroval bulharskú cirkev posledným darom, a pridal k triodiu to, čo mu chýbalo, lebo práve v tom čase dokončil to, čo sa spieva od Novej nedele (Tomášovej) po Päťdesiatnicu.“
Klimentovo dielo môžeme rozdeliť na preklady a vlastnú tvorbu, hoci v stredoveku niekedy nie je také jednoduché jasne vymedziť tieto dve skutočnosti; mnohokrát sa diela iných autorov len upravovali, skracovali či dopĺňali. Žiaľ, pri mnohých dielach sa autor neuvádzal, takže nemalá časť diel, pripisovaných Klimentovi, je mu pripisovaná len na základe štylistických, jazykových a lexikálnych znakov a tematiky daného diela.
Čo sa týka zachovanej Klimentovej vlastnej tvorby, mohli by sme ju rozdeliť nasledovne: 1. bohoslužobné texty (oktoich, sviatočná minea, spoločná minea), 2. kazateľské diela, ktoré sa ešte delia na poučné slová (katechetického charakteru) a pochvalné slová (oslavnejšieho, poetickejšieho charakteru), 3. životy svätých (sem sa zvyknú zaraďovať najmä životy Konštantína-Cyrila a Metoda, otázka ich autorstva však ostáva otvorená). K dielam s neistým autorstvom by sme mohli zaradiť aj Kánon sv. Demetrovi, ktorý sa tradične pripisoval sv. Metodovi. Podľa výskumov Ľ. Matejku je dosť možné, že jeho autorom je sv. Kliment. G. Popov považuje sv. Klimenta za pravdepodobného autora služby sv. Cyrilovi Filozofovi (na 14. február) i spoločného kánona sv. Cyrilovi a Metodovi.
Niekedy sa svätému Klimentovi pripisuje aj zostavenie cyriliky, je o však mylný údaj. Cyrilika vznikla v preslavskom duchovnom centre, zatiaľ čo ochridské duchovné centrum, ktoré viedol sv. Kliment, uprednostňovalo hlaholiku.
Svätý Kliment zomrel v roku 916 vo vysokom veku (mal isto viac ako 70 rokov) ako posledný zo sedmopočetníkov. Presný deň jeho smrti nepoznáme, ale vieme, že bol pochovaný 27. júla (teda v deň, keď slávime sviatok sv. Pantelejmona) v Ochride v chráme sv. Pantelejmona, ktorý sám dal postaviť. Jeho ostatky boli uložené po pravej strane chrámovej lode: „…pochovali ho v tomto monastieri, v hrobe, ktorý si on sám prihotovil svojimi vlastnými rukami, po pravej strane v prednej časti chrámového pitvora, dvadsiateho siedmeho mesiaca júla, v deň Symeona, cára Bulharska, roku 6424 (= 916 po Kristovi).“ Neskôr bola na tomto mieste postavená mešita a Klimentove ostatky boli medzi 15. a 20. storočím uchovávané v rozličných chrámoch a monastieroch. Pri vykopávkach v druhej polovici 20. storočia boli objavené základy chrámu aj Klimentov pôvodný hrob. Chrám bol obnovený a do pôvodného hrobu opätovne uložili aj ostatky sv. Klimenta (často sa dnes tento chrám nazýva aj Sveti Kliment). Jedna kosť z ruky svätca je dnes uložená v Chráme sv. sedmopočetníkov v Sofii.
Úcta sv. Klimenta u južných Slovanov bola najsilnejšia zo všetkých učeníkov sv. Cyrila a Metoda. Je patrónom mnohých chrámov, škôl, knižníc, sú po ňom pomenované početné námestia i ulice a aj najvýznamnejšia bulharská univerzita. Jeho sviatok sa v Bulharsku slávi 25. novembra (spolu so svätým Klimentom Rímskym) a tiež 27. júla spolu s ostatnými sedmopočetníkmi i sv. Pantelejmonom.
Na Balkáne bol ako svätec uctievaný pomerne skoro po smrti, o čom svedčí služba (súbor menlivých častí na večiereň a utiereň), ktorú zostavili jeho učeníci, a tiež fakt, že jeho meno je uvedené aj v kalendári v závere Assemaniho evanjeliára. Na Slovensku je mu zasvätená pravoslávna kaplnka v Spišskej Novej Vsi; spolu s ostatnými sedmopočetníkmi je patrónom gréckokatolíckeho chrámu v Sobranciach a pravoslávneho chrámu v Sukove. Jeho pamiatku oslavujeme na Slovensku spolu s ostatnými sedmopočetníkmi 27. júla.
Zdroj Andrej Škoviera