Liturgia svätého Bazila Veľkého s večierňou
I. Čítanie z knihy Genezis (1,1 – 13)
Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo „dňom“ a tmu nazval „nocou“. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. Potom Boh povedal: „Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“ I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. A Boh nazval oblohu „nebom“. A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. Potom Boh povedal: „Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ A stalo sa tak. A Boh nazval súš „zemou“ a zhromaždište vôd nazval „morom“. A Boh videl, že je to dobré. Tu Boh povedal: „Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno podľa svojho druhu na zemi.“ A stalo sa tak. Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho. A Boh videl, že je to dobré. A nastal večer a nastalo ráno, deň tretí.
II. Čítanie z Knihy proroka Izaiáša (60,1 – 16)
Toto hovorí Pán: „Tvoje brány Jeruzalem, budú stále otvorené, nezatvoria sa vo dne v noci, aby ti priniesli bohatstvo národov a priviedli ich kráľov. Lebo národ a kráľovstvo, čo ti neslúži, bude zničené, národy budú celkom spustošené. Nádhera Libanonu príde k tebe, cyprus, brest a jedľa pospolu, nech ozdobia miesto mojej svätyne a okrášlim mesto svojich nôh. Zhrbení prídu k tebe synovia tvojich utláčateľov a k šľapajam tvojich nôh sa sklonia všetci, čo opovrhli tebou, a budú ťa volať Mesto Pána, Sion Svätého Izraela. Zato, že si bol opustený a nenávidený a nemal si chodcov, spravím ťa večnou ozdobou, rozkošou z pokolenia na pokolenie. Budeš sať mlieko národov a prsia kráľov budeš požívať. I dozvieš sa, že ja som Pán, tvoj spasiteľ a tvoj vykupiteľ, Mocný Jakubov.“
III. Čítanie z knihy Exodus (12, 1 – 11)
Pán povedal Mojžišovi a Áronovi v egyptskej krajine. „Tento mesiac bude pre vás počiatočným mesiacom. Bude vám prvým mesiacom v roku. Celej izraelskej pospolitosti oznámte: „Desiateho tohoto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, pre každý dom! Ak je však rodina málo na jedného baránka, potom nech si zaobstará spolu so svojím susedom, ktorého rodina býva najbližšie, podľa počtu osôb; podľa toho si máte zadovážiť baránka koľko kto z vás zje. Baránok musí byť bezchybný, ročný samček. Vyberiete si ho spomedzi oviec alebo kôz. A bude vo vašej opatere do štrnásteho dňa tohoto mesiaca, keď ho celá izraelská pospolitosť v podvečer zabije. I vezme sa z jeho krvi a namažú sa ňou obe veraje a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni; budete ho jesť s nekvaseným chlebom a s horkými zelinami. Nič nesmiete z neho jesť surové ani uvarené vo vode ale iba upečené na ohni, hlavu, nôžky a vnútornosti. Nič z neho nenecháte do rána. Čo by však z neho malo zostať do rána, spálite to na ohni. A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, obuv na nohách a palicu v ruke. Budete jesť narýchlo. lebo je to Pánov prechod (Pesach).
IV. Čítanie z Knihy proroka Jonáša (Jon 1,1 – 4,11)
Pán prehovoril k Jonášovi, synovi Amatiho, takto: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu, že ich zloba vystúpila predo mňa.“ Ale Jonáš vstal a chcel utiecť spred Pána do Taršišu; išiel do Joppe, kde našiel loď, ktorá išla do Taršišu, dal jej svoje plavná a nastúpil do nej, aby šiel s nimi do Taršišu spred Pána. Ale Pán zoslal na more veľký vietor, takže sa na mori strhla veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. Námorníci sa báli a každý volal k svojmu bohu; náradie, ktoré bolo na lodi, pohádzali do mora, aby ju od neho odbremenili. Jonáš však zišiel do vnútra lode ľahol si a spal. Tu pristúpil k nemu veliteľ lode a povedal mu: „Čože, ty spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda si Boh spomenie na nás a nezahynieme.“ I vraveli si druh druhovi: „Nože, hoďme žreb a dozvieme sa, pre koho nás stihlo toto nešťastie. Hodili teda žreb a žreb padol na Jonáša. I spytovali sa ho: „Povedzže nám, prečo nás stihlo toto nešťastie? Čo máš za poslanie a odkiaľ ideš? Ktorá je tvoja vlasť a z ktorého si národa?“ Odpovedal im: „Hebrej som a som ctiteľ Pána, Boha nebies, ktorý učinil more a suchú zem.“ Mužov pojal veľký strach a hovorili mu: „Čo si to urobil?“ Chlapi totiž vedeli, že uteká spred Pána lebo im to povedal. Pýtali sa ho: „Čo máme s tebou urobiť, aby sa more pod nami utíšilo?“ More sa totiž búrilo čoraz väčšmi. Povedal im: „Chyťte ma a hoďte do mora, potom sa more pod vami utíši. Veď ja viem, že vás pre mňa zastihla táto veľká búrka. Ale mužovia veslovali, aby sa priplavili naspäť k suchej zemi, no nemohli pretože sa more pod nimi čoraz viac búrilo. Preto volali k Pánovi: „Ach, Pane, nech nezahynieme pre život tohto človeka a neuvaľ na nás nevinnú krv! Veď ty si Pán a urobil si, ako sa ti páčilo.“ I chytili Jonáša a hodili ho do mora, načo more prestalo zúriť. Tu pojal mužov veľký strach pred Pánom a obetovali Pánovi obetu a zaviazali sa sľubmi. Pán priviedol veľkú rybu, aby pohltila Jonáša; a Jonáš bol vo vnútri ryby tri dni a tri noci. Jonáš sa modlil z vnútra ryby k Pánovi, svojmu Bohu, a hovoril: „Volal som zo svojej úzkosti k Pánovi a vyslyšal ma, z lona podsvetia som kričal, počul si môj hlas. Hodil si ma do priepasti, do hlbín mora a obkľúčil ma príval. Tvoje vlnobitia a tvoje vlny valili sa ponad mňa. A povedal som: Odvrhnutý som spred tvojich očí, ale ešte uzriem tvoj svätý chrám. Vody ma obklopili až po hrdlo, priepasť ma objala, trsť mi obopäla hlavu. Až k úpätiam vrchov som zostúpil a závory zeme boli navždy za mnou, lež vyzdvihol si z hĺbky môj život, Pane, Bože môj. Keď vo mne klesla moja duša, rozpamätal som sa na Pána a moja modlitba došla k tebe do tvojho svätého chrámu. Tí, čo si ctia lživé tiene, opúšťajú svoje milosrdenstvo. Ja ti však budem s hlasnou vďakou obetovať a splním, čo som sľúbil; u Pána je spása.“ I prikázal Pán rybe a vydala Jonáša na suchú zem. Pán druhý raz prehovoril k Jonášovi takto: „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a zvestuj mu zvesť, ktorú ti ja poviem!“ Jonáš vstal a šiel podľa Pánovho rozkazu do Ninive. Ninive bolo veľké mesto pred Bohom, bolo treba tri dni, aby sa prešlo cezeň. Jonáš začal vstupovať do mesta – prvý deň cesty – a volal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené!“ Mužovia z Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecovín od najväčších po najmenších. Vec došla až k ninivskému kráľovi; i vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. A takto volal v Ninive: „Nariadenie kráľa a jeho veľmožov je toto: Ľudia a zvieratá, statok a ovce nech nič neokúsia; nech sa nepasú a vodu nech nepijú! Ľudia i zvieratá nech sa poobliekajú do vrecovín, nech hlasno volajú k Bohu a nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má v rukách. Ktovie, azda sa Boh odvráti a zmiluje sa; odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme.“ Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojich zlých ciest, a Boh sa zmiloval a nepostihol ich nešťastím, ktorým ich zamýšľal postihnúť. Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa. I modlil sa k Pánovi: „Ach, Pane, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel najprv utiecť do Taršišu, veď som vedel, že si láskavý a milosrdný Boh, trpezlivý a veľký v zľutovaní a zmilúvaš sa nad nešťastím. Teraz však, Pane, odním odo mňa moju dušu lebo mi je lepšie zomrieť, než žiť.“ Pán povedal: „Azda sa právom hneváš?“ Nato vyšiel Jonáš z mesta a býval východne od mesta; urobil si tam striešku a sedel pod ňou v tôni, chcel vidieť, čo sa stane v meste. Vtedy Pán, Boh, rozkázal ricínovému kru, ktorý vyrástol nad Jonášom a robil mu nad hlavou tieň, aby ho oslobodil od nepríjemnosti. Jonáš sa ricínovému kru veľmi zaradoval. Keď na druhý deň vychádzala ranná zora, rozkázal Boh červíku a on zranil ricínus, takže vyschol. A keď vyšlo slnko, rozkázal Boh horúcemu východnému vetru a slnce pražilo Jonášovi na hlavu, že omdlieval a duša si mu žiadala umrieť. I povedal: „Lepšie mi je zomrieť ako žiť. Vtedy povedal Boh Jonášovi: „Azda sa právom hneváš na ricínus?“ Odpovedal: „Právom sa hnevám až na smrť. Pán povedal: „Ta ľutuješ ricínus, na ktorom si nerobil a nevypestoval si ho; ktorý za noc vznikol a za noc zanikol. A ja sa nemám zľutovať nad veľkým mestom Ninive, v ktorom je viac než sto dvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlišovať medzi pravicou a ľavicou? K tomu množstvo zvierat.“
V. Čítanie z Knihy Jozue (5,10 – 16)
Zatiaľ, čo Izraelovi synovia táborili v Galgale, slávili na štrnásty deň (prvého) mesiaca, podvečer, na Jerišských stepiach Veľkú noc. A v deň po Veľkej noci, práve v ten istý deň, jedli z plodov krajiny nekvasený chlieb a pražené zrno. Nasledujúci deň prestala manna, lebo sa mohli živiť plodmi krajiny. Potom už Izraeliti mannu nemali; v tom roku sa živili plodmi kanaánskej krajiny. Keď bol raz Jozue pred Jerichom, pozdvihol zrak a videl pred sebou stáť muža, ktorý držal v ruke vytasený meč! Jozue k nemu pristúpil a opýtal sa ho: „Patríš k nám alebo k našim nepriateľom?“ I odpovedal: „Nie! Som vodca Pánovho vojska. Práve teraz som prišiel.“ Jozue padol tvárou na zem a poklonil sa. Potom sa ho opýtal: „Čo chce môj Pán povedať svojmu služobníkovi?“ Vodca Pánovho vojska povedal Jozuemu: „Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je sväté!“ A Jozue to urobil.
VI. Čítanie z knihy Exodus (13,20–14,32 + 15,1–19)
Keď Izraeliti odišli zo Sokotu, utáborili sa v Etame, na okraji púšte. Pán šiel pred nimi cez deň v oblačnom stĺpe, aby im ukazoval cestu, v noci zasa v ohnivom stĺpe, aby im svietil, takže mohli dňom i nocou putovať. A nikdy nezmizol oblačný stĺp cez deň, ani ohnivý stĺp v noci spopred ľudu. Pán hovoril Mojžišovi: „Rozkáž Izraelitom zmeniť smer a utáboriť sa pri Pihachirote medzi Magdalom a morom! Naproti Belsefonu sa utáboríte, pri mori! Faraón si bude totiž myslieť o Izraelitoch: Iste poblúdili v kraji, púšť ich má v objatí! A ja opäť zatvrdím faraónovo srdce a bude sa hnať za vami. Potom faraónovi a všetkému jeho vojsku ukážem svoju moc a Egypťania spoznajú, že ja som Pán!“ A urobili tak. Keď egyptskému kráľovi oznámili, že ľud utiekol, zmýšľanie faraóna i jeho služobníkov sa obrátilo proti ľudu a vraveli: „Čo sme to len urobili, že sme prepustili Izraelitov zo svojich služieb?!“ I dal zapriahnuť do svojho voza a svoj (bojový) ľud vzal so sebou, šesťsto vybraných vozov s inými egyptskými vozmi a na každom z nich udatných bojovníkov. Pán zatvrdil srdce egyptského kráľa, faraóna, takže sa pustil za Izraelitmi, hoci Izraeli odišli pod ochranou zdvihnutej ruky. Egypťania sa hnali za nimi a všetky faraónove vozy a záprahy s vojskom ich zastihli, keď táborili pri mori pri Pihachirote naproti Belsefonu. Keď sa faraón približoval, Izraeliti zdvihli oči a videli, že Egypťania tiahnu za nimi. Tu sa ich zmocnil veľký strach a volali k Pánovi. A Mojžišovi vraveli: „Či nebolo v Egypte hrobov, keď si nás zobral so sebou umrieť na púšti?! Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta? Nehovorili sme ti o tom v Egypte, keď sme ti vraveli: „Nechaj nás na pokoji, budeme slúžiť Egypťanom!“ Veď lepšie by nám bolo slúžiť v Egypte, ako zomrieť na púšti!“ Tu Mojžiš povedal ľudu: „Nebojte sa! Len vytrvajte a uvidíte Pánovu záchranu, ktorú dnes uskutoční pre vás. Lebo ako dnes vidíte Egypťanov, tak ich už neuvidíte naveky. Pán bude za vás bojovať, vy sa budete len diviť.“ A pán povedal Mojžišovi: „Čo voláš ku mne? Rozkáž Izraelitom, aby sa pohli! Zdvihni svoju palicu a vystri ruku nad more a rozdeľ ho, aby Izraeliti mohli prejsť stredom mora po suchu! Ja však zatvrdím srdce Egypťanov, aby sa hnali za vami. A tak ukážem svoju moc na faraónovi a na celom jeho vojsku, na jeho vozoch a na jeho záprahoch, aby Egypťania poznali, že ja som Pán, keď ukážem na faraónovi, na jeho vozoch a na jeho záprahoch svoju moc.“ Nato Boží anjel zmenil svoje miesto. Predtým šiel pred izraelskými vojmi a teraz sa odobral za ne. Aj oblačný stĺp zmenil svoje miesto spopred nich a postavil sa za nich. Takto sa dostal medzi egyptské vojsko a medzi izraelské vojsko. A oblak bol na jednej strane temný, na druhej osvetľoval noc, a tak sa celú noc nedalo k tamtým priblížiť. Mojžiš však vystrel ruku nad more a Pán ho celú noc prudkým východným vetrom rozháňal a more vysušil. Takto sa voda rozdelila a Izraeliti prešli stredom mora po suchu, kým vody boli pre nich ako múr na ich pravici a ľavici. Egypťania ich však prenasledovali a všetky faraónove kone, vozy a záprahy pustili sa za nimi doprostred mora. V čase rannej stráže Pán hľadel v ohňovom a oblačnom stĺpe na Egypťanov a egyptské vojsko uviedol do zmätku. Spôsobil tiež, že im kolesá z vozov odpadávali a že len s ťažkosťou mohli napredovať. Tu Egypťania vraveli: „Utekajme pred Izraelitmi! Veď Pán bojuje za nich proti Egypťanom!“ A Pán povedal Mojžišovi: „Vystri ruku nad more, aby sa vody zliali na Egypťanov, na ich vozy a na ich záprahy!“ I vystrel Mojžiš ruku nad more a more sa za rána vrátilo na svoje pôvodné miesto, a pretože Egypťania utekali práve proti nemu, Pán tak zahnal Egypťanov doprostred mora. Vody sa vrátili späť a zavalili vozy, záprahy a všetky faraónove vojská, ktoré sa za nimi pustili do mora. Nezostal z nich ani len jeden. Izraeliti však po suchu prešli stredom mora, kým vody po ich pravici a ľavici stáli ako múr. Takto Pán v ten deň vyslobodil Izrael z rúk Egypťanov a Izrael videl mŕtvych Egypťanov ležať na morskom pobreží. Izrael teda videl veľký zázrak, ktorý Pán urobil na Egypťanoch. Ľud sa bál Pána a dôveroval Pánovi i jeho služobníkovi Mojžišovi. Vtedy Mojžiš a Izraeliti zaspievali Pánovi túto pieseň:
Spievať budem Pánovi, lebo vznešený, slávne vznešený je: Spievať budem Pánovi.
Ľud: Lebo sa preslávil.
Koňa i povoz zmietol do mora:
Moja sila a moja udatnosť je Pán a stal sa mi spásou:
Toto je môj Boh, budem ho velebiť, Boh môjho otca, budem ho chváliť:
Pán je bojovník, Pán je meno jeho: Faraónove vozy a jeho vojsko zmietol do mora:
Jeho vyberaní vodcovia sa potopili v Červenom mori:
Vlny ich pokryli, klesli sťa kameň do hlbín:
Tvoja pravica, Pane, čo vynikáš mocou:
Tvoja pravica, Pane, nepriateľa zasiahla, svojou nesmiernou vznešenosťou zničil si svojich protivníkov:
Vyslal si svoj hnev, čo ich strávil sťa plevu, dychom tvojho rozhorčenia nahromadili sa vody:
Prúdy ako hrádza stáli, nakopili sa vprostred mora vlny:
Nepriateľ si povedal: Zaútočím, dochytím, rozdelím korisť, uhasí sa moje zúrenie, vytasím svoj meč, zmocní sa ich moja ruka:
Zadul si svojím vetrom: pokrylo ich more, potopili sa sťa olovo vo vodách búrlivých:
Kto je rovný tebe medzi bohmi Pane, kto je rovný tebe, čo vynikáš svätosťou? Si hrozný v pochvalných činoch a robíš zázraky:
Vystrel si svoju pravicu a zem ich prehltla, vo svojej priazni si viedol ľud, čo si vykúpil:
Svojou silou si ho viedol k svojmu svätému príbytku, dopočuli sa národy a zhrozili sa:
obyvateľov Filištínska pochytila hrôza:
Vtedy sa preľakli kniežatá Edomu, vojvodcov moabských prenikol strach, stŕpli kanaánski obyvatelia všetci:
Doľahla na nich úzkosť a strach, pre silu tvojho ramena stuhli na kameň:
Tak prechádzal tvoj ľud, Pane, tak prechádzal ľud, ktorý si si prisvojil:
Voviedol si ich a osadil si ich na svojom vlastnom vrchu na mieste, ktoré si prichystal za bývanie sebe, Pane, vo svätyni, ktorej základy kládli tvoje ruky:
Pán bude kraľovať naveky a navždy! Keď teda faraónove kone s vozmi a záprahmi vošli do mora, Pán dal morským vodám privaliť sa na nich:
Izraeliti prešli stredom mora po suchu:
VII. Čítanie z Knihy proroka Sofoniáša (Sof 3,8 – 15)
Preto čakajte na mňa – hovorí Pán –, na deň, keď povstanem ako svedok. Lebo je mojím právom zhromaždiť národy, pozbierať kráľovstvá, aby som na ne vylial svoju prchkosť, celý svoj blčiaci hnev, veď oheň mojej žiarlivosti pohltí celú zem. Lebo vtedy dám národom čisté pery, aby všetky vzývali meno Pánovo a slúžili mu spojenými silami. Až spoza riek Etiópie budú moji ctitelia, potomci mojich roztratených, prinášať svoje obety. V ten deň sa nebudeš hanbiť pre rozličné skutky, ktoré si proti mne spáchal, lebo vtedy odstránim sprostred teba tvojich nadutých chvastúňov a viac sa nebudeš vyvyšovať na mojom svätom vrchu. Nechám však v tvojom strede ľud chudobný a biedny.“ Oni budú dôverovať v Pánovo meno. Zvyšky Izraela nebudú páchať neprávosť a nebudú hovoriť lož; v ich ústach sa nenájde podvodný jazyk. Oni sa budú pásť a košiariť, že ich neodstraší nik. Plesaj, dcéra Siona, jasaj Izrael, teš a raduj sa z celého srdca, dcéra Jeruzalema! Pán zrušil tvoje pokuty, odvrátil nepriateľa; kráľom Izraela uprostred teba je Pán, nešťastia sa viac neobávaj!
VIII. Čítanie z Prvej knihy kráľov (1Kr 17,8 – 24)
Vtedy Pán oslovil Eliáša: „Vstaň a choď do Sarepty, ktorá je pri Sidone, a osaď sa tam, lebo som tam prikázal istej vdove, aby ťa živila!“ Vstal teda a odišiel do Sarepty. Keď prichádzal k mestskej bráne, bola tam práve akási vdova, ktorá zbierala drevo. I zavolal na ňu: „Prines mi v nádobe trochu vody, aby som sa napil.“ Keď mu ona išla načrieť, zavolal za ňou: „Dones mi, prosím, so sebou aj smidku chleba!“ Ona na to odpovedala: „Ako žije Pán, tvoj Boh, nemám nič upečené; mám iba za priehrštie múky v hrnci a trochu oleja v krčahu. Práve zbieram zo dve triesky dreva, potom pôjdem a pripravím to sebe a svojmu synovi. Keď to zjeme, môžeme zomrieť.“ Eliáš jej povedal: „Neboj sa! Choď a urob ako hovoríš, lenže najprv z toho priprav malý pecník pre mňa a dones mi ho! Sebe a svojmu synovi pripravíš potom. Lebo toto hovorí Pán, Boh Izraela: „Múky z hrnca neubudne a z krčaha nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán dá na zem dážď.“ Išla a urobila podľa Eliášovho slova. A jedla ona, on i jej dom a od toho dňa múky z hrnca neubudlo a z krčaha nechýbal olej podľa Pánovho slova, ktoré povedal prostredníctvom Eliáša. Po týchto udalostiach ochorel syn tej ženy, majiteľky domu, a choroba sa mu tak veľmi zhoršila, že už prestal dýchať. Vtedy povedala Eliášovi: „Čo ja mám s tebou, muž Boží? Prišiel si mi pripomenúť môj hriech a usmrtiť môjho syna?!“ Eliáš jej povedal: „Daj mi svojho syna!“ Potom jej ho vzal z lona a vyniesol ho do hornej izby, v ktorej býval, uložil ho na svoje lôžko a takto volal k Pánovi: „Pane, môj Bože, chceš aj ženu u ktorej som hosťom, urobiť nešťastnou, že usmrcuješ jej syna?“ Potom sa tri razy vystrel nad chlapca, volal k Pánovi a hovoril: „Pane, môj Bože, nech sa, prosím, vráti duša tohto chlapca do jeho tela!“ Pán vyslyšal Eliášov hlas, chlapcova duša sa vrátila do jeho tela a ožil. Potom Eliáš chlapca vzal, zniesol ho z hornej izby do domu, odovzdal ho jeho matke a povedal jej: „Pozri, tvoj syn žije!“ Žena vravela Eliášovi: „Teraz už viem, že si Boží muž a že Pánovo slovo, ktoré máš v ústach, je pravdivé.“
IX. Čítanie z Knihy proroka Izaiáša (61,10b – 62,5)
Duša mi zaplesá v mojom Bohu, pretože ma zaodial rúchom spásy, plášťom spravodlivosti ma zahalil ako ženícha, čo chystá veniec, ako mladuchu, okrášlenú skvostmi. Lebo ako zem plodí svoje rastliny a ako záhrada dáva vyklíčiť svojmu semenu, tak Pán, Jahve, dá vyklíčiť spáse a chvále pred všetkými národmi. Kvôli Sionu neumĺknem a kvôli Jeruzalemu neutíchnem, kým nevyjde ako žiara jeho právo a jeho spása nevzblčí sťa fakľa. Národy uvidia tvoju spravodlivosť a všetci králi tvoju slávu; i budeš sa volať novým menom, ktoré ti určia Pánove ústa. Budeš ozdobnou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha. Už ťa nebudú volať Opustená a tvoju krajinu nebudú volať Spustošená, lebo teba budú nazývať Mám v nej záľubu a tvoju krajinu Vydatá, veď sa zaľúbilo v tebe Pánovi a tvoja krajina dostane manžela. Ako si vezme mladík pannu, tak si ťa vezme tvoj staviteľ, a ako sa teší ženích neveste, tešiť sa bude tvoj Boh.
X. Čítanie z knihy Genezis (22,1 – 18)
Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ A on hovoril: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny „Morja“! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. Tu Abrahám povedal svojim sluhom: „Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.“ Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: „Otče!“ On mu odvetil: „Hľa, tu som, syn môj!“ A on mu povedal: „Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?“ Abrahám mu odvetil: „Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.“ A išli obaja spolu ďalej. Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: „Abrahám, Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ On mu povedal: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.“ Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. A Abrahám nazval toto miesto „Pán vidí“ a tak sa ešte aj dnes hovorí: „Na vŕšku Pán uvidí“. Pánov anjel však aj druhý raz volal na Abraháma z neba: “Na seba samého prisahám – to je Pánov výrok –Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“
XI. Čítanie z Knihy proroka Izaiáša (61,1 – 9)
„Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie. Ohlásiť rok Pánovej milosti a deň pomsty nášho Boha na potešenie všetkých zarmútených, aby som dal zarmúteným Siona, aby som im dal veniec miesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti miesto sklesnutého ducha. I budú sa volať Duby spravodlivosti, Štep Pána na ozdobu. vybudujú odveké sutiny, zrúcaniny predkov postavia, obnovia spustošené mestá, trosky od pokolenia do pokolenia. I vstanú cudzinci, budú pásť vaše stáda, cudzí synovia vám budú roľníkmi a vinohradníkmi. Vy však sa budete volať kňazmi Pána, služobníkmi nášho Boha vás budú nazývať, bohatstvo národov budete požívať a ich nádherou sa budete chváliť. Pre vašu dvojnásobnú hanbu a potupu budú plesať nad svojím údelom, preto budú dvojnásobne vládnuť vo svojej krajine, dostane sa im večnej radosti. Lebo ja, Pán, milujem právo, nenávidím zločinnú lúpež; dám im verne ich odmenu a uzavriem s nimi večnú zmluvu. Známy bude ich rod v národe a ich potomstvo medzi kmeňmi; všetci, čo ich uvidia, spoznajú ich, že sú pokolením, ktoré požehnal Pán a budú sa radovať v Pánovi.“
XII. Čítanie z Druhej knihy kráľov (2Kr 4,8 – 37)
V istý deň prechádzal Elizeus cez Sunam. Tam bola zámožná žena, ktorá ho zdržala, aby si zajedol. A zakaždým, keď tadiaľ prechádzal, zašiel k nej, aby si zajedol chlieb. na raz povedala svojmu mužovi: „Pozri, viem, že je to svätý Boží muž, čo vždy chodieva popred nás. Pripravme mu malú, murovanú hornú izbičku, dajme mu tam posteľ, stôl, stoličku a svietnik, aby sa tam mohol utiahnuť keď k nám príde.“ V ktorýsi deň ta prišiel, utiahol sa do hornej izby a nocoval tam. Potom povedal svojmu sluhovi Giezimu: „Zavolaj tú Sunamitku!“ Zavolal ju a ona zastala pred ním. I rozkázal mu: „Povedz jej: Tak bedlivo si sa o nás starala. Čo by som mohol pre teba urobiť? Mám hovoriť v tvojom záujme s kráľom alebo s vojenským veliteľom?“ Odpovedala: „Bývam medzi svojimi.“ On sa spýtal: „Čo by sa mohlo pre ňu urobiť?“ Giezi odpovedal: „Žiaľ, nemá syna a jej muž je starý.“ Tu povedal: „Zavolaj ju!“ Zavolal ju a ona zastala vo dverách. On povedal: „Na rok o tomto čase budeš nosiť v živote syna.“ Ona odpovedala: „Nie, môj pane, Boží muž, nezavádzaj svoju služobnicu!“ A žena počala a porodila syna o rok v tom čase, ktorý jej povedal Elizeus. Keď chlapec dorástol, išiel jedného dňa za svojím otcom k žencom. I vravel svojmu otcovi: „Moja hlava! Moja hlava!“ On povedal sluhovi: „Zanes ho k jeho matke!“ Ten ho vzal a zaniesol k matke. Dopoludnia jej sedel na kolenách, a potom zomrel. Ona vyšla hore, položila ho na posteľ Božieho muža, zavrela za ním dvere a odišla. Zavolala svojho muža a povedala: „Pošli mi, prosím, jedného zo sluhov a jednu oslicu. Chcem bežať k Božiemu mužovi a hneď sa vrátiť.“ I spýtal sa jej: „Prečo ideš k nemu dnes? Nie je novmesiac a nie je sobota!“ Ale odpovedala: „Zbohom! Osedlala osla a povedala svojmu sluhovi: „Žeň vpred! V jazde nezastavuj, iba ak ti poviem!“ Išla teda a prišla k Božiemu mužovi na vrch Karmel. Keď ju Boží muž zďaleka videl, povedal svojmu sluhovi Giezimu: „Pozri, tá Sunamitka! Bež jej v ústrety a spýtaj sa jej: Vodí sa ti dobre? A tvojmu mužovi? A tvojmu synovi?“ Odpovedala: „Dobre.“ Keď však došla na vrch k Božiemu mužovi, objala mu nohy. Nato Giezi pristúpil a chcel ju odsotiť. Ale Boží muž povedal: „Nechaj ju, lebo má roztrpčenú dušu a Pán to predo mnou skryl, neoznámil mi to.“ Ona však vravela: „Azda som si žiadala syna od svojho pána?! Či som nevravela: Nezavádzaj ma!?“ Vtedy povedal Giezimu: „Prepáš si bedrá, vezmi si do ruky moju palicu a choď! Ak niekoho stretneš, nepozdravuj ho a ak ťa niekto pozdraví, neodpovedz mu! Potom polož moju palicu na tvár chlapca!“ Ale chlapcova matka povedala: „Ako žije Pán a ako žiješ ty, neopustím ťa!“ Nato vstal a išiel za ňou. Giezi šiel vopred a položil palicu na chlapcovu tvár. Ale nebolo hlasu ani precitnutia. Vrátil sa mu teda naproti a oznámil mu: „Chlapec sa neprebudil!“ Keď Elizeus vošiel do domu, hľa, chlapec ležal mŕtvy na jeho posteli! Vošiel teda, zavrel za nimi dvoma dvere a modlil sa k Pánovi. Potom vyšiel hore, ľahol si na chlapca, ústa si položil na jeho ústa, oči na jeho oči, ruky na jeho ruky. Keď sa tak naň sklonil, chlapcovo telo sa rozohrialo. Vrátil sa, prešiel sa raz sem i tam po dome, išiel hore a vystrel sa nad neho. Nato chlapec sedem ráz kýchol a otvoril oči. Vtedy zavolal Gieziho a povedal: „Zavolaj tú Sunamitku!“ I zavolal ju. Keď vošla k nemu, povedal jej: „Vezmi si svojho syna!“ Ona pristúpila a padla mu k nohám, uklonila sa až po zem, vzala si syna a vyšla von.
XIII. Čítanie z Knihy proroka Izaiáša (63,11 – 64,4c)
Spomenul si však na dávne dni, Mojžiša a jeho ľud: „Kde je ten, ktorý vyviedol z mora pastiera svojho stáda? Kde je, ktorý vložil doň svojho ducha svätého, čo za pravicu viedol Mojžiša svojím velebným ramenom, čo rozdvojil vody pred nimi, aby si urobil večné meno, čo ich viedol hlbinami ako koňa púšťou bez potknutia? Ako statok, čo zostupuje dolinou, tak ho viedol Pánov duch.“ Tak si viedol svoj ľud, aby si urobil slávnym svoje meno. Pozri sa z neba a hľaď z príbytku svojej svätosti a veleby. Kde je tvoja horlivosť a tvoja moc? Hnutie tvojej lásky a tvoje zmilovanie (sú zdržanlivé ku mne)? Veď ty si náš otec, lebo Abrahám o nás nevie a Izrael nás nepozná! Ty, Pane, si náš otec, máš meno: vykupiteľ náš pradávny. Prečo nás, Pane, odkláňaš od svojich ciest, zatvrdzuješ nám srdce na bázeň voči tebe? Vráť sa kvôli svojim sluhom, kvôli kmeňom svojho dedičstva. Ako maličkosť zvládli tvoj svätý ľud, naši nepriatelia ti pošliapali svätyňu. Sme ako tí, nad ktorými dávno nevládneš, nad ktorými sa nevzýva tvoje meno. Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil, vrchy by sa triasli pred tvojou tvárou. Ako keď oheň páli raždie a voda vrie od ohňa, aby si dal modloslužobníkom svoje meno znať, nech sa trasú pred tvojou tvárou (ich) národy. Keď si robil divy, zostúpil si, hoc sme nečakali, pred tvojou tvárou sa triasli vrchy. Od večnosti nepočuli, neslýchali, oko nevidelo okrem teba Boha, ktorý by sa zastal tých, čo v neho dúfajú. Ideš v ústrety tomu, čo s radosťou robí spravodlivo, teba na tvojich cestách spomína.
XIV. Čítanie z Knihy proroka Jeremiáša (Jer 31,31 – 34)
Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu! Nie ako zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami, keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Tú moju zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom – hovorí Pán. Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom. Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: „Poznajte Pána!“, pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších – hovorí Pán. Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem.“
XV. Čítanie z Knihy proroka Daniela (Dan 3,1 – 88)
Kráľ Nabuchodonozor urobil zlatú sochu. Jej výška bola šesťdesiat lakťov; jej šírka šesť lakťov. Postavil ju na rovine Dura v babylonskej provincii. Nato dal Nabucho¬donozor zvolať námestníkov, úradníkov a sudcov, vojvodcov, predstavených a prefektov a všetky kniežatá krajín, aby sa zišli na posviacku sochy, ktorú postavil kráľ Nabuchodonozor. A zišli sa všetci námestníci, úradníci, sudcovia, vojvodcovia, predstavení a vznešení, ktorým bola zverená moc, i všetky kniežatá krajín na posviacku sochy, ktorú postavil kráľ Nabuchodonozor. Stáli pred sochou, ktorú postavil kráľ Nabuchodonozor. A hlásateľ hlasno oznamoval: „Oznamuje sa vám, národy, kmene a nárečia: V tú hodinu, keď začujete zvuk rohu, flauty, citary, sambuky, harfy, symfónie a rozličných hudobných nástrojov, padnite a klaňajte sa zlate soche, ktorú postavil kráľ Nabuchodonozor. Kto by však nepadol a neklaňal by sa, v tú hodinu ho hodia do rozpálenej pece. Preto potom len čo rôzne národy počuli zvuk rohu, flauty, citary, sambuky, harfy, symfónie a rozličných hudobných nástrojov, padali všetky národy, kmene a nárečia a klaňali sa zlatej soche, ktorú postavil kráľ Nabuchodono¬zor. A hneď v tú hodinu prišli chaldejskí mužovia a udali Židov. Vraveli kráľovi Nabuchodonozorovi: „Kráľ, ži naveky! Ty, kráľu, vydal si nariadenie, aby každý človek, ktorý začuje zvuk rohu, flauty, citary, sambuky, harfy, symfónie a rozličných hudobných nástrojov, padol a klaňal sa soche. Kto by však nepadol a neklaňal by sa, hodia ho do rozpálenej pece. Sú tu však júdski mužovia, ktorých si postavil nad roboty babylonskej provincie, Sidrach, Misach a Abdenago, a títo mužovia, kráľu, opovrhli tvojím nariadením, tvojich bohov si nectia a zlatej soche, ktorú si postavil, sa neklaňajú. Nato rozhnevaný a nazlostený Nabuchodonozor rozkázal priviesť Sidracha, Misacha a Abdenaga a hneď ich aj priviedli pred kráľa. Kráľ Nabuchodonozor im povedal: „Je to pravda Sidrach, Misach a Abdenago, že si nectíte mojich bohov a neklaniate sa zlatej soche, ktorú som postavil? Nuž ste teraz ochotní, v tú hodinu, keď počujete zvuk rohu, flauty, citary, sambuky, harfy, symfónie a rozličných hudobných nástrojov, padnúť a klaňať sa soche, ktorú som urobil? Ak sa nebudete klaňať, v tú hodinu vás hodia do rozpálenej pece a ktorý je to boh, čo vás vytrhne z mojej ruky?“ Sidrach, Misach a Abdenago odpovedali kráľovi Nabuchodonozorovi: „Na toto ti nemusíme nič odpovedať. Či nás náš Boh, ktorého si ctíme, môže vytrhnúť z rozpálenej pece a z tvojich rúk, kráľu, oslobodiť nás, a či nie, vedz, kráľu, že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche, ktorú si postavil, sa neklaniame!“ Vtedy Nabuchodonozor skypel zlosťou, tvár sa mu znetvorila pre Sidracha, Misacha a Abdenaga a rozkázal, aby pec rozpálili sedem ráz viac, než ju obyčajne rozpaľovali. A mocným chlapom zo svojho vojska rozkázal, aby Sidracha, Misacha a Abdenaga poviazali a hodili do rozpálenej pece. Tých mužov teda naskutku poviazali a v plášťoch, s turbanmi, v obuvi a v šatách hodili do rozpálenej pece. Pretože kráľov príkaz súril a pec bola príliš rozpálená, plameň ohňa zabil chlapov, ktorí (do nej) hádzali Sidracha, Misacha a Abdenaga. Títo traja mužovia však, Sidrach, Misach a Abdenago, padli poviazaní do rozpálenej pece. Prechádzali sa uprostred plameňov, chválili Boha a dobrorečili Pánovi. Azariáš však stál a modlil sa. Otvoril uprostred ohňa ústa a hovoril: „Zvelebený si, Pane, Bože našich otcov, a chválitebný a tvoje meno je slávne naveky. Pretože si spravodlivý vo všetkom, čo si urobil, všetky tvoje diela sú pravdivé, tvoje cesty sú priame a všetky tvoje rozsudky spravodlivé. Vykonal si pravdivé súdy vo všetkom, čo si priviedol na nás a na Jeruzalem, sväté mesto našich otcov, veď si to previedol v pravde a spravodlivosti pre naše hriechy. Lebo sme zhrešili a prestúpili zákon, keď sme odpadli od teba a hrešili vo všetkom; nepočúvali a nezachovávali sme tvoje príkazy, ani sme nerobili, ako si nám prikázal, aby sa nám dobre vodilo. Všetko, čo si na nás priviedol, všetko, čo si nám urobil, urobil si spravodlivým rozsudkom: vydal si nás do rúk zlostných nepriateľov a najpodlejších hriešnikov, nespravodlivému a na celej zemi najhoršiemu kráľovi. Teraz však nemôžeme otvoriť ústa: sme na hanbu a potupu tvojim sluhom a tým, čo ťa ctia. Pre svoje meno nevydávaj nás na večnosť a nezrušuj svoju zmluvu! A neodnímaj od nás svoje milosrdenstvo pre Abraháma, svojho miláčika, pre Izáka, svojho sluhu, a pre Izraela, svojho svätca, ktorým si prisľúbil, že rozmnožíš ich semä sťa hviezdy na nebi a piesok, čo je na brehu mora. Pretože sme ostali menší, Pane, ako všetky národy a sme dnes uponížení pre svoje hriechy na celej zemi. Nateraz niet kniežaťa ani proroka, ani vodcu, ani celopalu, ani obety, ani darov, ani kadidla, ani miesta pre prvotiny pred tebou, aby sme našli milosť. Ale so skrúšenou dušou a poníženým duchom nech dosiahneme prijatie! Ako pri obetách baranov a býkov a desaťtisícov tučných baránkov, takou nech je dnes pred tebou naša obeta, nech je milá tebe, veď nedôjdu hanby tí, ktorí dúfajú v teba! Teraz ťa však nasledujeme celým srdcom, bojíme sa ťa a hľadáme tvoju tvár. Nezahanbuj nás, ale nalož s nami podľa svojej krotkosti a podľa množstva svojho milosrdenstva! A vysloboď nás svojimi zázrakmi, získaj, Pane, slávu svojmu menu! Nech sa hanbia všetci, čo preukazujú zlo tvojim sluhom, nech ich zahanbí všetka tvoja moc a ich sila nech je pošliapaná! Nech vedia, že ty, Pane, si jediný Boh a si slávny po celom zemskom okruhu.“ Kráľovi sluhovia, ktorí ich hodili, neprestajne rozpaľovali pec naftou, smolou, pazderím a raždím, takže plameň vyšľahoval z pece na štyridsaťdeväť lakťov, vyrážal a spálil Chaldejcov, ktorých zastihol pri peci. Spolu s Azariášom však a jeho druhmi zostúpil do pece Pánov anjel a vyrážal plameň ohňa z pece, stred pece však urobil, akoby tam vial vietor s rosou, takže oheň sa ich vôbec nedotýkal, ani ich nezarmucoval, ani im nebol na ťarchu. Vtedy tí traja akoby jednými ústami chválili a oslavovali Pána, dobrorečili mu v peci a vraveli: „Zvelebený si, Pane, Bože našich otcov, chválitebný, slávny a vyvýšený naveky. Zvelebené je tvoje slávne sväté meno, chválitebné a vyvýšené naveky. Zvelebený si v chráme svojej svätej slávy, chválitebný a preslávený naveky. Zvelebený si na tróne svojho kráľovstva, chválitebný a vyvýšený naveky. Zvelebený si, čo hľadíš do priepasti a tróniš nad cherubmi, chválitebný a vyvýšený naveky. Zvelebený si na nebeskej oblohe a chválitebný a slávny naveky.
Dobrorečte Pánovi, všetky diela Pánove, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Ľud: Ospevujte Pána a vyvyšujte ho po všetky veky!
Dobrorečte Pánovi, anjeli Pánovi, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, nebesá, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, všetky vody, ktoré sú nad nebom, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, všetky mocnosti Pánove, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, slnko a mesiac, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, hviezdy na nebi, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, všetok dážď a rosa, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, všetky vetry, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, oheň a horúčosť, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, zima a horúčosť, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, rosa a mráz, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, mráz a zima, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, ľad a sneh, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, noci a dni, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, svetlo a tma, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, blesky a oblaky, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobroreč Pánovi, zem, chváľ a vyvyšuj ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, vrchy a kopce, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, všetky plody zeme, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, pramene, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, moria a rieky, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, veľryby a všetko, čo sa hmýri vo vode, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, všetky vtáčky neba, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, všetka divina a zvieratá, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, synovia človeka, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobroreč Pánovi, Izrael, chváľ a vyvyšuj ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, kňazi Pánovi, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, služobníci Pánovi, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, duchovia a duše spravodlivých, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, svätí a pokorní srdcom, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, Ananiáš, Azariáš, Mízael, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečte Pánovi, apoštoli, proroci a mučeníci Pánovi, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Dobrorečme Otcovi i Synovi i Svätému Duchu, chváľme a vyvyšujme ho naveky!
Teraz i vždycky i na veky vekov. Amen, chváľte a vyvyšujte ho naveky!
Chváľme a dobrorečme Pánovi, klaňajme sa mu, ospevujme ho a vyvyšujme na veky:*
Nasleduje malá ekténia a po vozhlase Trojsväté, prokimen apoštola a apoštol:
Čítanie z Listu svätého apoštola Pavla Rimanom (Rim 6,3b – 11; 91. zač.)
Bratia, ktorí sme pokrstení v Krista Ježiša, v jeho smrť sme pokrstení. Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako Kristus vstal z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Ak sme sa mu totiž stali podobnými v jeho smrti, budeme mu podobní aj v zmŕtvychvstaní. Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus, ktorý vstal z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Veď keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.
Namiesto Aleluja, 7. hlas:
Ľud: Vstaň Bože, a súď zem, * lebo všetky národy sú tvojim dedičstvom.
Verš: Vstáva Boh v zhromaždení Božom, * uprostred bohov koná súd.
Verš: Dokedy ešte chcete súdiť nespravodlivo * a nadržiavať hriešnikom.
Verš: Prisúďte právo bedárom a sirotám, * spravodlivosť z nich vymáhajte, poníženým a chudobným.
Verš: Ratujte chudobného * a núdzneho vysloboďte z rúk hriešnika.
Verš: Nemajú múdrosti ani rozumu, * tápu v temnotách.
Verš: Hýbu sa všetky základy zeme. I povedal som: * „Ste bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho. * Ale aj vy, ako každý človek, umriete, * padnete ako každý velikáš.