Pamiatka svätých otcov siedmeho všeobecného snemu

Druhý nicejský koncil bol ekumenický koncil, ktorý sa konal v dňoch 24. septembra až 23. októbra 787 v meste Nikaia (lat. Nicaea; dnes mesto İznik v Turecku). Zvolala ho byzantská cisárovná Irena. Koncilu predsedal konštantínopolský patriarcha Tarasios a zúčastnili sa ho i vyslanci rímskeho pápeža Hadriána I. Katolícka, starokatolícka i ortodoxná cirkev považujú Druhý nicejský koncil za 7. ekumenický koncil. V rámci protestantizmu sa vyskytujú veľmi rôznorodé názory, od principiálneho uznania záverov tohto koncilu až po ich úplné odmietnutie. Vo svojej odpovedi na spor o ikony Druhý nicejský koncil špecifikoval správne chápanie úcty k týmto posvätným obrazom. Koncil, s odvolaním sa na cirkevnú Tradíciu, definoval: „... je dovolené stvárňovať podobu prevzácneho a životodarného kríža i úctyhodné sväté obrazy, maľujúc farbami ako i vo forme mozaiky či tvoriac z akýchkoľvek iných vhodných materiálov, zvlášť v svätých Božích chrámoch na posvätných nádobách a rúchach, na stenách alebo tabuliach, totiž ako obrazy nášho Pána a Boha a Spasiteľa Ježiša Krista ako i našej nepoškvrnenej Vládkyne, svätej Božej rodičky, a úctyhodných anjelov a všetkých svätých a požehnaných mužov. Pretože čím častejšie oko hľadí na tieto obrazné stvárnenia, tým viac si budú tí, ktorí sa na ne dívajú, pripomínať ich (skutočné) predobrazy a prebúdzať v sebe túžbu po týchto (predobrazoch), uctievajúc ich bozkami a prednášajúc modlitby. Teda nie, že by týmto obrazom samotným prináležalo uctievanie, v zmysle viery v ne, aké patrí len Bohu! Úcta preukázaná obrazu je (v konečnom dôsledku výhradne) úctou k jeho skutočnému predobrazu a kto sa modlí k obrazu, modlí sa vlastne k tomu, koho (v skutočnosti) obraz znázorňuje.“ V tejto záležitosti sa tak koncil v podstate pridal k argumentácii Jána Damascénskeho. Ikonoklastický koncil, ktorý sa konal v roku 754 v meste Hiereia, bol vyhlásený za „pseudosynodu“ a jeho závery za neplatné. K záverom Druhého nicejského koncilu patria o.i. aj nariadenia týkajúce sa voľby biskupa: „... kandidáti na biskupský stolec musia poznať žaltár a byť preukázateľne schopní vykladať biblické texty. Každá voľba biskupa, kňaza alebo diakona, ktorú by ovládla svetská vrchnosť, sa vyhlasuje za neplatnú. […] Na voľbe biskupa sa musia zúčastniť všetci biskupi danej cirkevnej provincie, v prípade nejakých vonkajších prekážok však aspoň traja biskupi. K vysviacke sa má v takom prípade však pristúpiť až potom, čo na ňu dali písomný súhlas všetci ostatní biskupi. Dohľad nad týmito záležitosťami preberá metropolita.“ Koncil vydal resp. upresnil aj niekoľko disciplinárnych nariadení: Zakazujúcich: svätokupectvo luxus v obliekaní a chamtivosť, ktoré sa vyskytovali hlavne u vyšších klerikov posviacku chrámu, v ktorom nie sú žiadne relikvie tolerovanie pokrstených, no v svojich starých zvykoch zotrvávajúcich Židov viacnásobnú inkardináciu klerikov výstavbu chrámov bez predchádzajúceho zabezpečenia ich následného financovania zakladanie "škandalóznych" spoločných, mužsko-ženských kláštorov Požadujúcich: usporiadať raz za rok stretnutie biskupov danej cirkevnej provincie vytvoriť funkciu správcu cirkevného majetku vysvätiť lektorov vždy vkladaním rúk biskupa