Zvestovanie presvätej Bohorodičke
Z dejín sviatku
Sviatok Zvestovania sa začal vo Východnej cirkvi sláviť koncom 4. stor. alebo začiatkom 5. stor. Byzantský cisár Maurikios (582 – 602) zaviedol tento sviatok ako prikázaný v celej svojej ríši. V prvých storočiach sa tento sviatok považoval za Pánov sviatok (Hospodsky), ako na Východe, tak aj na Západe. Svedčia o tom názvy sviatku: Kristovo počatie, Zvestovanie Krista, Začiatok spásy, atď. V 7. stor. sa ustálil dnešný názov sviatku: Zvestovanie Presvätej Bohorodičke a sviatok bol zaradený medzi sviatky Bohorodičky.
Sviatok sa slávi 25. marca kvôli tomu, že Narodenie Pána sa slávi deväť mesiacov po Zvestovaní. Okrem toho existovala starodávna tradícia, podľa ktorej 25. marca sa udialo stvorenie sveta, vtelenie Božieho Syna aj jeho smrť na kríži. Alexandrijská paschálna kronika z r. 624 a Carihradská paschálna kronika zo začiatku VII. stor. uvádzajú ako dátum sviatku Zvestovania – 25. marec.
Službu (liturgické časti) na tento sviatok zložil sv. Ján Damascenský, sv. Kozma Majumský, Teofán – nicejský biskup a mních Ján. Nasledujúci deň po sviatku slávi Východná cirkev Zhromaždenie k archanjelovi Gabrielovi. Ide o starodávny zvyk Východnej cirkvi, že nasledujúci deň po veľkom sviatku sa uctievajú tie osoby, ktoré sa významne zúčastnili na udalosti sviatku.
Bohoslužby sviatku Zvestovania sú plné slávnostných, oslavných a radostných hymnov. Veľakrát sa opakuje známy pozdrav anjela: „Raduj sa!“ Hlavné dôvody pre túto svätú a nadpozemskú radosť sú tieto: vtelenie Božieho Syna, privilégium bohomaterstva a panenstva, spása ľudstva. Na radosti Zvestovania má účasť nebo, zem a celé stvorenie. Anjel hovorí s Presvätou Bohorodičkou s najväčšou úctou a má pre ňu, ako Božiu matku, slová najvyššej pochvaly a obdivu.
O ikone
Ikonografia Zvestovania – je vlastne zobrazenie „dobrej zvesti“ pre ľudstvo, ako o tom hovorí sám názov tejto udalosti. Zároveň je oslavou veľkej radosti, lebo sa naplnil dlho očakávaný príchod Mesiáša. V hornej časti ikony Zvestovanie vidieť nebeský polkruh, odkiaľ sila Svätého Ducha zostupuje v svetelných lúčoch na Bohorodičku, v súlade so slovami archanjela Gabriela (Lk 1, 35). Tu vidíme pôsobenie Najsvätejšej Trojice v najhlbšom význame jej tajomstva: vôľu Všemohúceho Otca oznamuje archanjel Gabriel, Syn Boží sa vteľuje a Svätý Duch uskutočňuje zázračné vtelenie.
Anjel Gabriel, silné a mocné Božie slovo, prichádza so Zvestovaním k Prečistej Bohorodičke, ktorá predstavuje celé ľudstvo. Archanjel Gabriel sa zobrazuje v dynamickom postoji – v pohybe, so žezlom Božieho vyslanca, ktoré je znakom autority. Má slávnostný výraz, lebo ohlasuje Bohorodičke a celému ľudstvu hlboké tajomstvo (Lk 1, 30-33). Prečistá nakláňa hlavu – tento postoj označuje prijatie, súhlas. Niektorí otcovia usudzujú, že je to gesto (znak) panenstva. Neplodnosť je prejavom porážky človeka a panenstvo je znakom toho, že na prvom mieste stojí niekto iný: nie ja si vytváram svoj život, ale Ty, Pane. Na jej tvári sa zračí hlboké zamyslenie a prekvapenie, že Boh si pre veľkolepé dielo Vtelenia predvečného Slova vybral práve ju, skromné dievča.
Anjel – nebeská bytosť, zostúpil na zem, hoci zem – v tomto prípade Bohorodička – je povolaná k tomu, aby sa stala príbytkom neba. Preto aj táto scéna je umiestnená do posvätného priestoru. Starodávny chrám už stratil svoj význam, lebo Mária – zatienená Duchom – stáva sa svätyňou Najvyššieho. Podľa prastarej ikonografickej tradície je vidieť záves, roztiahnutý medzi strechami budov, čím sa ukazuje, že udalosť sa neodohrala na ulici, ale v dome (v príbytku).
V ľavej ruke drží Bohorodička vreteno, čo poukazuje na prácu skromného dievčaťa, gesto pravej ruky predstavuje pokorné prijatie Božej vôle. Mária drží v rukách červenú niť. V tomto sa skrýva veľmi hlboký teologický význam: Mária premieňa (zhmotňuje) do obrazu to, čo počula, a preto tká obraz, teda telo, Slova Božieho. Niť, ktorou Prečistá tká telo Krista je červená, keďže to je farba božskosti. Bohorodička je však zobrazená v zelených modrých farbách, čím sa poukazuje na to, že Mária je stvorenie. Zelená farba je farba zeme a modrá je farba ľudskej prirodzenosti. Mária je zahalená do červeného plášťa, čo ukazuje, že Kristus jej daroval božskosť, lebo Ho prijala, urobila miesto pre Boha. Táto niť preto už nie je len niťou tela Kristovho, ale aj niťou jej vlastného tela: Mária získava spásu tým, že dala miesto Slovu.
Ikona Zvestovania býva zobrazená buď celostne alebo ako diptych, na ktorom sú ústredné postavy zobrazené oddelene. V tejto podobe sa Zvestovanie zobrazuje na cárskych (kráľovských) dverách na ikonostase.
Úcta k Bohorodičke je na východe veľmi rozšírená a hlboká. Svedčí o tom aj veľké množstvo sviatkov, veľká úcta jej ikon a nespočitateľné množstvo liturgických textov, ktorými východní kresťania vyjadrujú svoj vrelý vzťah k Božej matke. Medzi všetkými mariánskymi hymnami svojou veľkoleposťou a krásou vyniká najmä Akatist. Akatistova sobota svojou obsahovou náplňou nemá vzťah k Veľkému pôstu, ale svoje súčasné zaradenie v liturgickom kalendári si získala na základe historických udalostí, tradície a praxe v Cirkvi.
Akatist je spev, počas ktorého sa nemá sedieť, ale stáť. Má svoju zvláštnu stavbu, má 13 kondákov a 12 ikosov, ktoré sú zoradené na základe gréckej abecedy.
Vznik tejto bohoslužby, podnietil trojitý zázračný zásah Bohorodičky pri záchrane Konštantinopolu. Prvý raz to bolo v roku 626, keď na mesto z východu zaútočili Peržania a zo západu Skíti. Vtedy patriarcha Sergej konal procesiu okolo hradieb Konštantinopolu s ikonou Presvätej Bohorodičky a jej rúchom. Keď potom patriarcha omočil rúcho v mori, nastala veľká búrka, ktorá potopila nepriateľské lode. Keď obyvatelia videli tento mocný zásah Božej matky, z vďaky za víťazstvo nad presilou, jej celú noc po stojačky spievali oslavné piesne. Svojou pomocou pri záchrane mesta prispela Bohorodička ešte dvakrát, v rokoch 674 a 717.
Autor akatistu k Presvätej Bohorodičke nie presne známy. V rukopisoch sa sa uvádzajú rôzne mená, ktorým sa autorstvo pripisuje: patriarcha Sergej, diakon chrámu sv. Sofie Gregor Pisida, sv. patriarcha German. Vyskytuje sa tu aj meno sv. Romana Sladkopevca. Pôvodne bol akatist zahrnutý do bohoslužobných textov sviatku Zvestovania Pána, o čom svedčí jeho obsah a niektoré staré predpisy. Sviatok Zvestovania Pána sa zvyčajne prenášal na nedeľu a akatist sa slúžil v sobotu, čím sa stal akýmsi predsviatkom Zvestovania. Potom, keď už bolo možné sláviť sviatok Zvestovania Pána v ľubovoľný deň Veľkého pôstu, preniesol sa akatist na sobotu v piatom týždni Veľkého pôstu. Totiž tento deň sa už od dávna oslavovala pamiatka záchrany Konštantinopolu. 25. marec sa neskoršie stal definitívnym pre slávenie sviatku Zvestovania Pána. A po 9. storočí dostal aj akatist svoje stále miesto a stal sa základom pre nový žáner v byzantskej hymnografii.
Akatist je charakterizovaný neobyčajne hlbokými myšlienkami, vysokým poetickým majstrovstvom, nevšednými výrazovými zvratmi a charakteristickým nápevom. Je možné rozdeliť ho na dve časti. V prvej časti sú v šiestich ikosoch a kondákoch opísané historické udalosti zo života Ježiša Krista a Panny Márie. V druhej časti je zvýraznený vieroučno-morálny charakter.