Náš prepodobný otec Alexej, Boží človek
Narodil sa v Ríme okolo roku 370 ako syn bohatých, no skromných rodičov Eufemiána a Aglaidy, ktorí sa veľa rokov modlili za dar dieťaťa. Od svojich šiestich rokov sa vzdelával v profánnych vedách, veľa čítal Sväté písmo a umŕtvoval svoje telo.
Keď dospel do mladíckeho veku, dozrela v ňom túžba opustiť svet a všetky sily zasvätiť službe jedinému Bohu. Z tohto dôvodu dlho vzdoroval nátlaku zo strany svojich rodičov, aby sa oženil, ale napokon mu podľahol. Keď však večer zostal sám so svojou nevestou, uvedomil si, že má poslednú možnosť uskutočniť svoje povolanie k zasvätenému životu. Sňal si obrúčku z prsta, podal ju neveste a povedal: “Zachovaj to. Pán nech je s nami a nech nám svojou milosťou pripravuje nový život." S jej súhlasom potajomky odišiel z domu, nasadol na loď a odplavil sa do sýrskej Edessy, kde sa uchovával Pánov nerukotvorný obraz. Alexej sa mu poklonil, predal všetko, čo ešte mal, peniaze rozdal chudobným a usadil sa na schodisku chrámu presvätej Bohorodičky. Jedol iba chlieb a pil iba vodu, všetky ostatné almužny rozdával chorým a starým. Každú nedeľu prijímal eucharistiu.
Alexejovi príbuzní ho všade hľadali, ale neúspešne. Sluhovia, ktorých jeho otec rozoslal na rozličné miesta, prišli aj do Edessy, ale v úbohom žobrákovi Alexeja nespoznali. On však ďakoval Pánovi za almužnu, ktorú od nich dostal.
Po sedemnástich rokoch Alexejovho života v Edesse prikázala Božia Matka kľučiarovi chrámu presvätej Bohorodičky: “Voveď do môjho chrámu Božieho človeka, ktorý je hodný nebeského kráľovstva. Jeho modlitba vystupuje k Bohu ako voňavé kadidlo a spočíva na ňom Svätý Duch." Keď však kľučiar nezistil, o koho ide, obrátil sa na presvätú Bohorodičku s prosbou o pomoc. Ona mu odpovedala, že tým Božím človekom je úbožiak, ktorý sedí na chrámovom schodisku. Kľučiar našiel svätého Alexeja a voviedol ho do chrámu. Vtedy sa o ňom mnohí dozvedeli, začali k nemu prichádzať a stále viac mu prejavovať svoju úctu. Svätec chcel ujsť pred ľudskou slávou, preto potajomky nasadol na loď, aby sa usadil v cilícijskom Tarze - rodisku svätého apoštola Pavla. Na mori sa však strhla búrka a zahnala loď na talianske pobrežie.
Alexej spoznal v tejto udalosti Božiu vôľu a pobral sa do Ríma. Prišiel do domu svojho otca a keď zbadal, ako v sprievode svojich sluhov vychádza z domu, povedal mu: “Dovoľ mne, biednemu a chudobnému, stáť pri vchode do tvojho paláca a jesť odpadky z tvojho stola. Boh ti to vynahradí a ak máš niekoho na cestách, istotne ho vráti do tvojho domu." Pri týchto slovách si Eufemiános spomenul na svojho syna Alexeja, dal postaviť prosiacemu malú komnatu a jednému zo sluhov prikázal, aby mu nosil jesť. Alexej, nikým nepoznaný, prežil na tomto mieste ďalších sedemnásť rokov. Neprestajne sa postil, vo dne i v noci sa modlil a ponížene znášal urážky aj posmech sluhov svojho otca. Keď mu Boh odhalil, že sa blíži hodina jeho smrti, zobral papyrus a opísal v ňom celý svoj život.
Keď v deň Alexejovej smrti slávil vtedajší rímsky pápež Inocent I. (402 - 417) za prítomnosti cisára Honória (395 - 423) svätú liturgiu, znenazdania zaznel hlas od oltára: “Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" (Mt 11, 28). Všetci prítomní padli v strachu na zem a hlas pokračoval: “Nájdite Božieho človeka, ktorý odchádza do večného života, aby sa pomodlil za mesto." Začali hľadať po celom Ríme, ale nezistili, o koho ide. V piatok po celonočnom bdení sa však v chráme znova rozľahol hlas: “Božieho človeka hľadajte v Eufemiánovom dome." Všetci sa tam ponáhľali, ale svätec bol už mŕtvy. Jeho tvár žiarila ako tvár anjela a v ruke pevne zvieral pergamen, ktorý z nej nebolo možné vybrať. Keď si však prítomní pokľakali a prosili svätca, aby roztvoril ruku, on ich modlitbu splnil.
Po verejnom prečítaní Alexejovho listu sa otec, matka i nevesta spravodlivého rozplakali a poklonili jeho úctyhodným pozostatkom. Svätcovo telo najprv vystavili na námestí, potom ho uložili do mramorovej truhly v chráme svätého Bonifáca. Sväté pozostatky nášho prepodobného otca Alexeja, Božieho človeka, sa preslávili voňavým myrom, ktoré z nich začalo vytekať, a mnohými uzdraveniami.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš