Pôst s kráľom Dávidom - 10.3. 10.3.

Žalm 73

Prečo si nás, Bože, tak celkom zavrhol * a prečo si hnevom zahorel proti ovciam tvojej pastviny?

Pamätaj na svoj ľud, * ktorý je tvoj odprvoti.

Vykúpil si výhonok svojho dedičstva, * vrch Sion, na ktorom prebývaš.

Namier svoje kroky k večným zrúcaninám: * nepriateľ spustošil celú svätyňu.

Tí, čo ťa nenávidia, ryčia uprostred tvojho miesta svätého, * vztyčujú svoje zástavy na znak víťazstva.

Podobajú sa tým, čo sa veľmi rozháňajú sekerou v hustom lese. * Tak vylamujú brány chrámové a stŕhajú ich sekerou i hákom.

Podpálili tvoju svätyňu, * príbytok tvojho mena až do základu zneuctili.

V srdci si povedali: “Zničme ich všetkých odrazu, * a vypálili tvoje sväté miesta v krajine.

Nevidíme naše zástavy, niet už proroka * a nik z nás nevie, dokedy to potrvá.

Bože, dokedy sa bude rúhať nepriateľ? * Vari naveky bude protivník urážať tvoje meno?

Prečo odťahuješ svoju ruku * a prečo v lone držíš pravicu?

Veď predsa Boh je naším kráľom od vekov * a spásne skutky konal na zemi.

More si svojou mocou rozdvojil * a rozdrvil si hlavy drakom vo vodách.

Leviatanovi si hlavy roztĺkol, * za pokrm si ho dal morským obludám.

Ty si dal vyvrieť žriedlam i potokom * a vyschnúť riekam nevysychajúcim.

Tvoj je deň, tvoja je aj noc, * ty si utvoril nebeské svetlá i slnko.

Ty si zemi ustanovil hranice; * že je leto a zima, to si ty zariadil.

Pamätaj, Pane, na to, že sa to tebe rúha nepriateľ * a nerozumný ľud tvoje meno uráža.

Nevydaj divej zveri tých, čo ťa oslavujú, * a nezabúdaj nikdy na svojich úbožiakov.

Zhliadni na svoju zmluvu, * veď násilníci si rozložili stany po celej krajine.

Pokorný nech sa s hanbou nevracia, * chudák a bedár budú tvoje meno velebiť.

Vstaň, Bože, a ujmi sa svojej veci, * maj na pamäti urážky, ktorými ťa hlupák častuje deň čo deň.

Nezabúdaj na krik svojich nepriateľov, * veď hurhaj vzbúrencov sa stále stupňuje.

Sláva: I teraz:
Aleluja, aleluja, aleluja, sláva tebe, Bože. (3x)
Pane, zmiluj sa. (3x)
Sláva: I teraz:

Žalm 74

Oslavujeme ťa, Bože, oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame, * rozhlasujeme tvoje skutky zázračné.

Ja sám určím čas * a vykonám spravodlivý súd.

Hoc by sa roztápala zem a triasli všetci, čo na nej bývajú, * ja pevne držím jej stĺpy.

Chvastúňom hovorím: “Nevystatujte sa!” * A previnilcom: “Nedvíhajte hlavy!

Nedvíhajte hlavy vysoko, * proti Bohu nehovorte bezočivosti.”

Veď ani od východu, ani od západu, * ani z púšte neprichádza povýšenie.

Ale sudcom je sám Boh: * jedného ponižuje, druhého povyšuje.

Lebo v Pánovej ruke je kalich * plný čistého vína s korením.

On z neho nalieva, až po kvasnice ho musia vyprázdniť, * všetci hriešnici zeme budú z neho piť.

Lež ja naveky chcem ohlasovať * a ospevovať Boha Jakubovho.

Pozrážam všetku pýchu hriešnikov, * no spravodliví vztýčia svoje hlavy.

---

Žalm 75

Známy je Boh v Judei * a v Izraeli je jeho meno veľké.

V Jeruzaleme má stan * a na Sione príbytok.

Tam polámal lesklé luky * aj štít, aj meč a zbroj vojnovú.

Ty, Zázračný, žiariš z vrchov plienenia; * olúpení boli chrabrí bojovníci.

A teraz spia svoj sen, * ochabli ruky všetkých hrdinov.

Bože Jakubov, keď si ty pohrozil, * zmeraveli jazdci aj kone.

Si hrozný; kto sa môže vzoprieť proti tebe, * keď sa rozhneváš?

Z neba si vyniesol rozsudok; * zem sa zatriasla a zatíchla,

keď povstal Boh a súdil * aby zachránil všetkých tichých na zemi.

Lebo teba oslávi aj hnev človeka * a tí, čo vyhnú hnevu, budú sláviť tvoj sviatočný deň.

Pánovi, svojmu Bohu, skladajte sľuby a plňte ich; * všetci, čo vôkol neho stojíte, prineste dary Hroznému.

Tomu, čo kniežatám smelosť odníma * a pre zemských kráľov je postrachom.

Žalm 76

Hlasne volám k Pánovi, * k Bohu volám a on ma počuje.

Boha hľadám v deň svojho súženia, * vystieram svoje ruky za noci neúnavne.

Moja duša sa nechce dať potešiť, * na Boha myslím a vzdychám, uvažujem a klesám na duchu.

Viečka mi držíš v bdelosti, * som rozrušený a nevládzem hovoriť.

Premýšľam o dňoch minulých * a dávne roky mám na mysli.

Za noci rozjímam vo svojom srdci, premýšľam a v duchu sa pýtam: * Vari Boh zavrhuje naveky a viac sa nezmiluje?

Vari je navždy koniec jeho dobrote, * prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?

Či Boh zabúda na zmilovanie, * či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?

Vtedy som si povedal: “To je tá bolesť moja, * že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.”

Pamätám, Pane, na tvoje skutky, * pamätám na dávne zázraky.

O všetkých tvojich dielach rozmýšľam * a uvažujem o tvojich činoch.

Bože, tvoja cesta je svätá. * Ktorý boh je taký veľký, ako je náš Boh?

Ty si Boh, ty konáš zázraky, * národom si dal poznať svoju moc.

Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud, * synov Jakubových a Jozefových.

Bože, uzreli ťa vody, uzreli ťa vody a rozbúrili sa * i zvírili sa hlbiny.

Oblaky vychrlili prúdy vôd, v mračnách hrom zadunel * a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.

Ako hrmot kolies zaburácal tvoj hrom, * blýskavica ožiarila zemekruh, zem sa zachvela a zatriasla.

Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky, * ale tvoje stopy nikde nebadať.

Ako ovce si viedol svoj ľud * rukou Mojžiša a Árona.

Sláva: I teraz:

Žalm 77

Počúvaj, ľud môj, moju náuku, * nakloň sluch k slovám mojich úst.

Otvorím svoje ústa v podobenstvách, * vyrozprávam starodávne tajomstvá.

Čo sme počuli a poznali * a čo nám rozprávali naši otcovia,

nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame * slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil.

Jakubovi dal nariadenie a pre Izraela vyhlásil za zákon, * aby to, čo prikázal našim otcom, zvestovali svojim synom;

majú to vedieť aj ďalšie pokolenia, * synovia, ktorí sa narodia.

Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom, * aby svoju dôveru vkladali v Boha,

aby nezabúdali na Božie diela * a zachovávali jeho príkazy;

aby neboli ako ich otcovia, * vzdorné a zatvrdlivé pokolenie,

pokolenie nestáleho srdca, * ktorého duch nebol verný Bohu.

Synovia Efraima, obratní lukostrelci, * v deň bitky utiekli.

Nezachovávali zmluvu s Bohom * a odopreli kráčať podľa jeho zákona.

Zabudli na jeho činy * a na zázraky, ktoré im ukázal.

Pred zrakom ich otcov divy vykonal * v krajine egyptskej, na pláni taniskej.

Rozdvojil more a previedol ich cezeň, * vody postavil ako val.

Vo dne ich viedol oblakom, * za noci žiarou ohnivou.

Rozštiepil skalu na púšti * a napojil ich vodou ako z prívalu.

Potokom dal vytrysknúť zo skaly * a vody nechal ako rieky tiecť.

Ale oni proti nemu ďalej hrešili, * na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.

Pokúšali Boha vo svojom srdci, * dychtivo sa dožadovali pokrmu.

Proti Bohu reptali * a vraveli: “Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?”

A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla * a potoky sa rozliali.

A či on môže aj chlieb dať * a svojmu ľudu mäso obstarať?”

Počul to Pán a hnevom zahorel, oheň vzplanul proti Jakubovi * a hnev vzkypel proti Izraelovi.

Lebo nedôverovali Bohu * a nedúfali v jeho pomoc.

Rozkázal teda horným oblakom * a otvoril brány nebies;

a pršala im manna za pokrm * a dal im chlieb z neba.

Človek jedol chlieb anjelský; * pokrmu im dal dosýta.

Z oblohy vyburcoval vietor východný, * svojou mocou priviedol vietor od juhu

a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach, * okrídlené vtáky ako morský piesok.

Padali doprostred ich tábora, * okolo stanov.

Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru, * splnil im, čo si žiadali.

Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou, * ešte mali pokrm v ústach,

keď proti nim vzplanul Boží hnev, popredných mužov pozabíjal * a zničil výkvet Izraela.

Ale oni ďalej hrešili * a neverili v jeho zázraky.

Ich dni ukončil ako dych, * ich roky náhlou smrťou.

Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali, * obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.

Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc, * že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.

No podvádzali ho svojimi ústami, * svojím jazykom ho klamali.

Ich srdcia neboli k nemu úprimné, * ani jeho zmluve neboli verní.

On sa predsa zľutoval * a odpustil im vinu a nezničil ich.

Často svoj hnev potlačil * a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.

Veď pamätal, že sú len ľudia, * závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.

Koľko ráz ho na púšti popudzovali * a k hnevu na stepi podnecovali.

Znova a znova pokúšali Boha * a roztrpčovali Svätého Izraela.

Už nepamätali na jeho činy, * ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov.

V Egypte urobil svoje znamenia, * svoje zázraky na pláni taniskej.

Na krv premenil ich rieky a potoky, * že už nemali čo piť.

Zoslal na nich komáre, aby ich štípali, * žaby, aby ich trápili.

Ich úrodu vydal húseniciam napospas * a kobylkám plody ich námahy.

Vinice im zbil ľadovcom * a moruše mrazom.

Ľadovcu vydal ich dobytok, * ich čriedy bleskom ohnivým.

Zoslal na nich oheň svojho hnevu, * rozhorčenie, hrôzu a strach ako poslov skazy.

Uvoľnil cestu svojmu hnevu, neušetril ich od smrti, * ich život vydal moru napospas.

Pobil všetko prvorodené v Egypte, * prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových.

Svoj ľud však ako ovce vyviedol * a viedol ako stádo po púšti.

Viedol ich bezpečne a nemali strach, * ich nepriateľov však more pokrylo.

A priviedol ich do svojej svätej zeme, * na vrch, čo získala jeho pravica.

Pred nimi vyhnal kmene pohanské, meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu * a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským.

Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha, * a nezachovávali jeho príkazy.

Odpadávali a boli neverní ako ich otcovia, * sklamali ako pokazený luk.

Rozhnevali ho obradmi na výšinách * a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť.

Počul to Boh a rozhneval sa * a na Izraela veľmi zanevrel.

Opustil príbytok v Silo, * stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi.

Vydal svoju silu do zajatia, * do rúk nepriateľa svoju nádheru.

Svoj ľud vydal meču napospas * a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu.

Ich mládencov pohltil oheň, * ich panny sa nemohli zasnúbiť.

Kňazi padli pod mečom * a ich vdovy nemal kto oplakať.

Pán sa však prebral ako zo spánku, * ako hrdina vínom zmorený.

Porazil utekajúcich nepriateľov, * pokryl ich večnou potupou.

Zavrhol stánok Jozefov, * ani Efraimov kmeň si nezvolil,

lež vyvolil si kmeň Júdov, * vrch Sion, ten si obľúbil.

A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú, * ako zem ktorú upevnil naveky.

A vyvolil si svojho sluhu Dávida, * od čriedy oviec ho vyzdvihol,

vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá, * aby pásol Jakuba, jeho ľud, a Izraela, jeho dedičstvo.

A on ich pásol so srdcom bez úhony * a viedol ich rukou skúsenou.

Sláva: I teraz:
Aleluja, aleluja, aleluja, sláva tebe, Bože. (3x)
Pane, zmiluj sa. (3x)
Sláva: I teraz: