Svätá prepodobná mučenica Eudokia
Eudokia (v preklade Dobrá vôľa) patrila k Samaritánom a bývala v libanonskom meste Heliopolis. Bola pohanka a jej neviazaný spôsob života sa stal všetkým dobre známy. Svojou mimoriadnou krásou zviedla na hriech mnohých mužov, predovšetkým zámožných, a nahonobila si tak značný majetok.
Cez Heliopolis prechádzal istý nábožný mních Germanus, ktorý sa vracal z púte, a prenocoval v susednom dome. Ako zvyčajne, o polnoci vstal a začal sa modliť. Spieval žalmy a prečítal zo Svätého písma časť, kde sa hovorí o hroznom Kristovom súde, o blaženosti spravodlivých a odplate pre nespravodlivých. Keďže domy oddeľovala od seba iba tenká stena, Eudokia sa prebudila a započúvala do starcových modlitieb. Božia milosť sa dotkla jej srdca. Spoznala, že hriechy, ktorých sa dopustila, ležia ako bremeno na jej duši, a hneď ráno sa ponáhľala pozvať k sebe toho človeka.
Eudokia dlho počúvala Germanove slová o Kristovej láske k hriešnikom a jej duša sa naplnila radosťou i láskou k Bohu. Chcela uveriť, ale predsa pochybovala. Znelo jej to všetko príliš dobre, aby to mohla byť pravda. “Môžem byť aj ja spasená?" spýtala sa. Germanus dal zavolať jedného kňaza z miestneho duchovenstva a spoločne jej poradili, aby sa zatvorila na sedem dní do svojej izby a tam sa modlila a postila. Keď sa vrátili po siedmych dňoch, našli úboho odetú kajúcnicu, ktorej modlitby a slzy prijal Kristus tak, ako prijal slzy Márie Magdalény. Eudokia bez akejkoľvek pochybnosti vyznala svoju vieru v jediného pravého Boha a prijala svätý krst z rúk biskupa Theodota.
Keď mala Eudokia tridsať rokov, upadla do vytrženia. Videla nebeské beztelesné mocnosti, ako sa radujú z jej obrátenia, ale videla aj hroznú čiernu bytosť, ktorá škrípala zubami a volala, že bolo nespravodlivé oslobodiť takú hriešnicu. Keď sa Eudokia prebrala z vytrženia, všetok svoj majetok rozdala chudobným, odišla do monastiera a konala prísne skutky kajúcnosti. Žila tak sväto, že po smrti igumenky bola zvolená za vodkyňu všetkých sestier a Boh jej daroval milosť robiť zázraky. Jedným z jej prvých počinov bola výstavba nového monastiera neďaleko mesta Baalbek, ktorý sa čoskoro stal majákom pre tisíce duchovne i fyzicky vyčerpaných ľudí.
Preoblečený za mnícha prenikol raz do monastiera istý mladý pohan Filostratos a rozpálený nečistou túžbou začal prehovárať Eudokiu, aby sa vrátila do Heliopolu a žila tak ako predtým. “Boh pomsty nech ti zakáže," odpovedala Eudokia s hnevom. Vtedy falošný mních padol mŕtvy na zem. Sestry sa zľakli, že ich obvinia z vraždy, a prosili Pána, aby im odhalil svoju vôľu. Eudokii sa zjavil vo sne Pán a povedal jej: “Vstaň, Eudokia, kľakni si, pomodli sa a tvoj pokušiteľ ožije." Po Eudokiinej modlitbe mladík ožil a prosil sväticu, aby mu odpustila. Dal sa pokrstiť, odišiel do Heliopolu a žil v kajúcnosti.
Po istom čase obyvatelia Heliopola obvinili Eudokiu u správcu mesta Aureliána, že ukrýva v monastieri nesmierne bohatstvá. Tri dni sa vojaci pokúšali priblížiť k stenám monastiera, ale neviditeľná sila ich zadržiavala. Aurelián poslal k monastieru iný oddiel pod vedením vlastného syna. Jeho syn si však v prvý deň cesty poranil nohu a čoskoro zomrel. Vtedy Filostratos poradil Aureliánovi, aby napísal list Eudokii a poprosil ju o pomoc. Keď to Aurelián urobil, Pán na príhovor svätej Eudokie jeho syna vzkriesil. Vtedy Aurelián uveril v Krista a dal sa so všetkými svojimi blízkymi pokrstiť.
Po istom čase zosilneli prenasledovania kresťanov a Eudokiu priviedli k správcovi Diogénovi. Vtedy jej mučiteľ, vojenský veliteľ Diodoros, dostal správu o smrti svojej manželky Firminy. V zúfalstve padol Eudokii k nohám a prosil ju o jej navrátenie k životu. Keď ju Eudokia vzkriesila, Diodor i Diogenés uverili v Krista a spolu so svojimi rodinami sa dali pokrstiť.
Eudokia žila istý čas v Diodorovom dome a pomáhala novoobráteným kresťanom na ceste viery. Keď raz jediného syna istej vdovy, ktorý pracoval v sade, pohrýzol had a zomrel, povedala Diodorovi: “Prišiel čas, aby si ukázal svoju vieru vo všemohúceho Boha, ktorý vypočúva modlitby kajúcich hriešnikov a pre svoje milosrdenstvo vypĺňa ich prosby." Diodoros sa necítil hodným takej odvahy pred Bohom, ale na pokyn svätej Eudokie v Kristovom mene prikázal mŕtvemu vstať. Pred očami všetkým prítomných mladík vstal. Eudokia sa vrátila do svojho monastiera a prežila v ňom celkovo päťdesiatšesť rokov.
Po Diogénovej smrti sa stal správcom mesta krutý prenasledovateľ kresťanov Vincent. Keď sa dozvedel o nebojácnej vyznávačke kresťanskej viery, prikázal ju uväzniť a stať. Písal sa 1. marec roku 107.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš
V jednom palestínskom monastieri v okolí Kesarie žil prepodobný mních Zosima. Žil tam už od detstva a prešlo 53 rokov, keď ho priviedla do rozpakov myšlienka: „Nájde sa v ďalekej púšti svätý muž, ktorý by ma prevýšil v rozumnosti a činoch?“ Len čo si to pomyslel, zjavil sa mu anjel a povedal: „Ty, Zosima, podľa ľudského meradla si nežil zle, no z ľudí niet spravodlivého ani jedného (Rim 3, 10). Aby si spoznal, koľko je iných a vyšších podôb spasenia, odíď odtiaľto, ako Abrahám z domu svojho otca (Gn 12, 1) a choď do monastiera, ktorý sa nachádza pri Jordáne.“ Hneď vtedy otec Zosima odišiel z monastiera a sprevádzaný anjelom prišiel do Jordánskeho monastiera a usadil sa v ňom. Tu uvidel svätých mníchov, ktorých začal napodobňovať v duchovnej činnosti.
Tak prešlo mnoho rokov a priblížila sa sv. Štyridsiatnica. V monastieri existoval zvyk kvôli ktorému sem Boh priviedol prepodobného Zosimu. V prvú nedeľu Veľkého pôstu igumen slúžil sv. liturgiu, všetci prijímali Telo a Krv Kristovu, potom si niečo zajedli a zhromažďovali sa v chráme. Ukončiac modlitbu a stanovený počet poklôn, starci, prosiac druh druha o odpustenie, prijímali požehnanie od igumena a pri spoločnom speve žalmu: „Pán je mojím svetlom a spásou, koho sa mám báť? Pán mi je pevnosťou žitia, koho sa mám ľakať?“ (Ž 26, 1) otvárali dvere monastiera a odchádzali do púšte. Každý z nich bral zo sebou primerané množstvo jedla, kto čo potreboval, niektorí dokonca nebrali nič a živili sa korienkami. Mnísi prechádzali za Jordán a rozchádzali sa čo najďalej, aby nevideli, ako sa kto postí a žije. Keď sa Veľký pôst ukončoval, mnísi sa vracali do monastiera na Kvetnú nedeľu s ovocím svojho konania (Rim 6, 21-22), spytujúc svoje svedomie (1 Pt 3, 16). Pritom sa nikto nikoho nepýtal, ako sa trápil a prežíval tento pôst.
Tohto roku i otec Zosima podľa monastierskeho zvyku prešiel rieku Jordán. Chcel zájsť hlbšie do púšte, aby stretol niekoho zo svätých a veľkých starcov, modliacich sa tam za svet. Keď išiel po púšti už 20 dní, zrazu v čase spievania žalmov 6. času (hodinky) a ukončenia zvyčajných modlitieb sa sprava ukázal akoby tieň ľudského tela. Zľakol sa, mysliac si, že vidí satanov prízrak. Prežehnal sa a nevšímal si svoj strach. Keď ukončil modlitbu, obrátil sa na stranu tieňa a uvidel po púšti idúceho nahého človeka, ktorého telo bolo čierne od slnečných lúčov a obhorené krátke vlasy zbeleli ako ovčia vlna. Otec Zosima sa potešil, pretože za tie dni nevidel ani jedného živého tvora a hneď sa vydal na tú stranu. No len čo nahý pustovník uvidel blížiaceho sa k nemu Zosimu, dal sa na útek.
Otec Zosima, zabudnúc na svoju stareckú chorobu a ustatosť, pridal do kroku. No zakrátko sa z vyčerpania zastavil pri vyschnutom potoku a so slzami začal prosiť vzdiaľujúceho sa človeka: „Prečo utekáš predo mnou hriešnym a nedôstojným? Daj mi tvoju svätú modlitbu a požehnanie.“ Neznámy, neobracajúc sa, zvolal: „Odpusť, otec Zosima, nemôžem sa k tebe vrátiť: Som žena a ako vidíš, niet na mne nijakých šiat na prikrytie telesnej nahoty. No ak chceš pomodliť sa za mňa, veľkú a prekliatu hriešnicu, hoď mi na prikrytie svoj plášť, potom budem môcť podísť k tebe na požehnanie.“
„Nepoznala by ma po mene, keby svätosťou a tajomným konaním nezískala od Pána dar prozreteľnosti,“ pomyslel si otec Zosima a ponáhľal sa splniť, čo mu bolo povedané. Prikryjúc sa plášťom, žena sa obrátila k Zosimovi: „Čo ti to prišlo na um, otec Zosima, hovoriť so mnou ženou hriešnou a nemúdrou? Čomu sa chceš odo mňa naučiť?“ Vtedy Zosima kľakol na kolená a prosil od nej požehnanie.
Takisto si aj ona kľakla pred ním a dlho jeden druhého prosili: „Požehnaj.“ Nakoniec žena povedala: „Otče Zosima, tebe prináleží požehnať a modliť sa, pretože ty si poctený presbyterským stavom a mnoho rokov stojíš pred Kristovým oltárom a prinášaš Bohu sväté Dary.“ Tieto slová ešte viac vystrašili prepodobného Zosimu. S hlbokým vzdychom jej odpovedal: „Ó, matka duchovná! Je nepochybné, že ty si sa z nás dvoch viac priblížila k Bohu a umrela pre svet. Ty si ma po mene poznala a presbyterom nazvala, hoci si ma nikdy predtým nevidela. Tebe teda prináleží požehnať ma.“ Ustúpiac nakoniec prosbám Zosimu, prepodobná povedala: „Blahoslavený Boh, ktorý chce spasenie pre všetkých ľudí.“ Otec Zosima odpovedal: „Amen“, a obaja vstali zo zeme. Žena sa opäť spýtala starca: „Prečo si, otče, prišiel ku mne hriešnej, pozbavenej každej cnosti? Zrejme milosť Svätého Ducha ti určila vykonať jednu službu, potrebnú mojej duši. Povedz mi najprv, otče, ako teraz žijú kresťania, ako rastú a prekvitajú Božie cirkvi?“ Otec Zosima jej odpovedal: „Vašimi svätými modlitbami Boh daroval Cirkvi i nám všetkým dokonalý svet. No vyhovej i ty prosbe nedôstojného starca, matka moja, pomodli sa za celý svet i za mňa hriešneho, aby mi nebolo neplodné toto chodenie po púšti.“ Svätá žena povedala: „Tebe skôr prináleží, otec Zosima, majúc kňazský stav, modliť sa za mňa i za všetkých. Na to ti je aj tento stav daný. A všetko, čo si mi nariadil, ochotne splním kvôli poslušnosti, pravde a z čistého srdca.“
Keď to svätá povedala, obrátila sa na východ a povzdvihnúc oči a ruky k nebu, začala sa šeptom modliť. Starec videl, ako sa vzniesla vo vzduchu na lakeť od zeme. Z tohto čudného videnia sa Zosima hodil tvárou k zemi, horlivo sa modlil a nemohol povedať nič okrem slov: „Hospodi pomiluj!“ Prišlo mu na um, či nie prízrak ho uvádza do pokušenia? Prepodobná žena sa obrátila, zdvihla ho zo zeme a povedala: „Čo ťa, otče Zosima, mätú myšlienky? Ja nie som prízrak! Ja som hriešna žena a nedôstojná, aj keď i chránená svätým krstom.“ Keď to povedala, prežehnala sa. Vidiac a počujúc to, starec padol so slzami k nohám ženy: „Prosím ťa, v mene Krista, Boha nášho, netaj predo mnou svoj život, ale rozpovedz ho celý, aby všetci vedeli o veľkosti Božej. Lebo verím Pánu Bohu môjmu, s ktorým i ty žiješ, že som bol poslaný do tejto púšte, aby Boh ukázal svetu, ako ty prežívaš pôst.“ A svätá žena povedala: „Hanbím sa, otče, rozpovedať ti o mojom nehanebnom konaní. Lebo potom budeš musieť utekať odo mňa, zakrývajúc si oči i uši, ako utekajú pred jedovatou zmijou. Predsa ti poviem, otče, nezamlčiac žiaden z mojich hriechov, ale zaprisahávam ťa, neprestávaj sa modliť za mňa hriešnu.
Narodila som sa v Egypte, a keď som mala 12 rokov, opustila som rodičov a odišla som do Alexandrie. Tam som stratila svoje panenstvo a dala sa na prostitúciu. Viac ako 17 rokov som sa oddávala hriechu a robila všetko bezplatne. Nebrala som peniaze nie preto, že som bola bohatá. Žila som v biede a zarábala si priadzou. Myslela som si, že celým zmysel života spočíva v uspokojení telesnej žiadosti. Žijúc takýmto životom som raz uvidela množstvo národa idúceho z Libin a Egypta do Jeruzalema na sviatok Pozdvihnutia svätého Kríža. Zachcelo sa mi ísť s nimi. No nie kvôli Jeruzalemu a ani sviatku, ale – odpusť, otče, - aby bolo s kým oddávať sa nerestiam. Tak som nastúpila na loď. Teraz, otče, uver mi, sama sa čudujem, že more znieslo moju nemravnosť, že zem neotvorila svoje ústa a nestiahla ma za živa do pekla, mňa, ktorá som oklamala a zahubila toľko duši. No, zrejme, Boh si želal moje pokánie, pretože nechce smrť hriešnika a s trpezlivosť ou očakáva obrátenie. Tak som sa dostala do Jeruzalema a počas všetkých dní do sviatku, tak ako na lodi, zaoberala som sa odpornou prácou. Keď nadišiel svätý sviatok Pozdvihnutia Pánovho Kríža, chodila som ako prv a zvádzala mladých na hriech. Keď som zbadala, že všetci skoro ráno odchádzali do chrámu, kde bolo životodárne Drevo, išla som spolu s nimi a vošla do nádvoria chrámu. Keď nastal čas svätého Pozdvihnutia, chcela som vojsť s ostatnými. S veľkou námahou dostala som sa k dverám a snažila som sa nehodná prejsť do vnútra. No ledva som stúpila na prah, zastavila ma akási Božia sila, nedovoľujúca vojsť a zahnala ma ďaleko od dverí, medzitým ako všetci ľudia išli bez prekážok. Myslela som si, že zo ženskej slabosti som sa nemohla pretisnúť v dave a opäť som sa pokúsila lakťami dostať sa pomedzi ľudí k dverám. Len čo sa moja noha dotkla prahu chrámu, zastavovala som sa. Chrám prijímal všetkých, nikomu nebránil vojsť a mňa nehodnú nepúšťal. Stalo sa to tri alebo štyrikrát. Moje sily sa vyčerpali. Odišla som a stala si do rohu chrámových schodov. Zrazu som pocítila, že moje hriechy mi bránia vidieť životodárne Drevo, môjho srdca sa dotkla Božia milosť, zaplakala som a v pokání som sa bila do pŕs. Vznášajúc k Bohu vzdychy z hĺbky srdca, uvidela som pred sebou ikonu presvätej Bohorodičky a obrátila som sa k nej s modlitbou: „Ó Panna, ktorá si porodila v tele Boha Slovo! Viem, že som nedôstojná pozerať sa na tvoju ikonu. Spravodlivé je, že ja, hriešnica nenávidená, som odvrhnutá od tvojej čistoty a som pre teba ohavnou, no viem i to, že Boh sa preto stal človekom, aby vyzval hriešnych na pokánie. Pomôž mi, Prečistá, aby mi bolo dovolené vojsť do chrámu. Nebráň mi vidieť Drevo, na ktorom bol ukrižovaný Pán, prelievajúc svoju nevinnú Krv i za mňa, hriešnu, aby mi boli odpustené hriechy. Dovoľ, aby sa i mne otvorili dvere, aby som sa mohla pokloniť svätému Krížu. Sľubujem ti, že odteraz sa viac nepoškvrním žiadnou telesnou škvrnou, no len čo uvidím Drevo kríža tvojho Syna, zrieknem sa sveta a hneď odídem tam, kde mi prikážeš.“
A keď som sa takto pomodlila, zrazu som pocítila, že moja modlitba bola vypočutá. V utvrdení viery, spoliehajúc sa na milosrdnú Bohorodičku, opäť som sa pridala ku vchádzajúcim do chrámu a nikto ma neodstrčil a nebránil mi vojsť. Išla som chvejúc sa od strachu, kým som nedošla k dverám a uvidela som životodárny Kríž. Tak som poznala tajomstvá Božie a to, že Boh prijíma kajúcich sa. Padla som na zem, pomodlila som sa a vyšla z chrámu ponáhľajúc sa na miesto, kde som dala sľub. Kľakla som na kolená pred ikonou a takto som sa pred ňou modlila: „Ó, Bohorodička! Nebola ti odporná moja nedôstojná modlitba. Sláva Bohu prijímajúcemu tebou pokánie hriešnych. Nastal čas, aby som splnila svoj sľub. Teraz ma vyprav na cestu pokánia.“
A zrazu, nedokončiac ešte svoju modlitbu, počujem hlas, akoby zďaleka hovoriaci: „Ak prejdeš za Jordán, nájdeš blažený pokoj.“ Vtedy som uverila, že ten hlas smeroval ku mne a plačúc som zvolala: „Bohorodička, neopúšťaj ma, hriešnicu poškvrnenú, no pomôž mi“, - a vyšla som z nádvoria chrámu. Jeden človek mi dal tri medené mince. Za ne som si kúpila tri chleby a od predavača som sa vyzvedala na cestu k rieke Jordán. Pri západe slnka som došla do chrámu svätého Jána Krstiteľa, blízko Jordánu. Pokloniac sa najprv v chráme vydala som sa k rieke Jordán a umyla sa jeho svätou vodou – tvár i ruky. Potom som v chráme sv. Jána Krstiteľa pristúpila k prijatiu prečistých a oživujúcich sviatosti Kristových, zjedla som polovicu jedného zo svojich chlebov, zapila ho svätou jordánskou vodou a tú noc som prespala v chráme na zemi. Ráno som našla neďaleko neveľký čln, preplavila som sa na ňom na druhý breh a opäť som sa vrúcne modlila k Bohorodičke, aby ma vypravila tam, kde sama rozhodne. Po tomto som prišla do tejto púšte.“
Otec Zosima sa spýtal prepodobnej: „Koľko rokov prešlo odvtedy, matka moja, ako si sa usadila v tejto púšti?“ „Myslím,“ odpovedala, „47 rokov prešlo, ako som odišla zo svätého mesta.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Čo máš, alebo ako si tu hľadáš potravu, matka moja?“ A ona odpovedala: „Mala som dva a pol chleba, keď som prešla Jordán; pomaličky však vyschli a skameneli, a jediac z nich drobné kúsky, mnoho rokov som sa nimi živila.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Naozaj si bez chorôb prežila toľko rokov? A neprijímala žiadne pokušenie od rôznych nástrah?“ „Ver mi, otče Zosima,“ odpovedala prepodobná, „17 rokov som prežila v tejto púšti doslova bojujúc so svojimi myšlienkami. Keď som jedla potravu, vtedy som myslela na mäso a rybu, na ktoré som bola zvyknutá v Egypte. Zachcelo sa mi i vína, ktorého som kedysi veľa pila. Plačúc a bijúc sa do pŕs, spomínala som na sľub, ktorý som dala, idúc do púšte pred ikonou svätej Bohorodičky, a prosila som odohnať myšlienky mučiace moju dušu. Keď som sa po modlitbe a plačúc kajala, uvidela som zo všetkých strán žiariace svetlo, a vtedy namiesto búrky obstúpilo ma veľké ticho. Náruživý oheň rozhorel sa vo vnútri môjho srdca a celú ma rozpaľovalo, vzbudzujúc vášeň. Pri zjavujúcich sa hriešnych myšlienkach som sa hodila na zem a uvidela, že predo mnou stojí sama presvätá Bohorodička a súdi ma za porušenie daného sľubu. Nevstala som, ale ležala celý deň a noc na zemi, kým som sa opäť nekajala a kým ma neobkolesovalo to blažené svetlo, ktoré odháňa zlé trápenia a myšlienky. Takto som žila v púšti prvých sedemnásť rokov. Tma za tmou, bieda za biedou, trápili mňa hriešnu. No od toho času až do teraz Bohorodička, Pomocníčka moja, ma vedie vo všetkom.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Naozaj si tu nepotrebovala jedlo ani odev?“ Ona odpovedala: „Chleby mi došli, ako som povedala, po tých sedemnástich rokoch. Potom som sa začala živiť korienkami a tým, čo som mohla nájsť v púšti. Šaty, ktoré som mala, keď som prešla Jordán, sa dávno roztrhali a spráchniveli a musela som veľa trpieť i od potu, keď bola horúčava, i od zimy, keď som sa triasla od chladu. Koľkokrát som padala na zem ako mŕtva. Koľkokrát som v nekonečnom boji súperila s rozličnými pokušeniami. Živila som sa Božím slovom, lebo nie chlebom jediným je človek živý, no každým slovom Božím (Mt 4, 4; Lk 4, 4), nemajúc prikrývky sa túlia ku skale (Jób 24, 8), ak vyzlečú hriešny odev (Kol 3, 9). Ako som už povedala, od koľkého zla a akých hriechov zbavil ma Pán, v tom som nachádzala potravu nenahraditeľnú.“
Keď otec Zosima počul, že prepodobná naspamäť cituje Sväté písmo, knihy Mojžiša i Jóba i Dávidove žalmy, - spýtal sa jej: „Kde si sa, matka moja, naučila tieto žalmy a odkiaľ poznáš tieto knihy?“ Usmiala sa na túto otázku a odpovedala: „Uver mi, človek Boží, ani jedného človeka som nevidela od tých čias, ako som prešla Jordán. Knihy som predtým nečítala a nepočúvala cirkevné piesne. Samotné Božie slovo učí človeka všetkej múdrosti (Kol 3, 16; 2 Pt 1, 21) Napokon stačí, už som ti vyrozprávala celý môj život, no ako som začala, tak aj končím: Zaprisahávam ťa vtelením Boha Slova – modli sa, svätý otče, za mňa, veľkú hriešnicu. A zaprisahávam ťa v mene Spasiteľa, Pána nášho Ježiša Krista – všetko, čo si odo mňa počul, nerozprávaj nikomu do tých čias, kým si ma Boh nepovolá k sebe. Aspoň to, čo ti teraz poviem. Na budúci rok v čase Veľkého pôstu nechoď za Jordán, ako to predpisuje váš mníšsky zvyk.“
Opäť sa začudoval otec Zosima, že aj mníšska hodnosť je známa svätej žene, hoci sa o tom pred ňou nepreriekol ani slovom. „Ostaň, otče,“ pokračovala prepodobná, „v monastieri. Napriek tomu, že budeš chcieť vyjsť z monastiera, nebudeš môcť... A keď príde Veľký Štvrtok Poslednej večere Pánovej, vlož do svätej nádoby životodárne Telo a Krv Kristovu a prines mi. Čakaj ma na tejto strane Jordánu, na kraji púšti, aby som mohla prijať sväté Tajiny. A otcovi Jánovi, igumenovi vášho monastiera, tak povedz: daj pozor na seba i stádo svoje (Sk 20, 23; 1 Tim 4, 16). No nechcem, aby si mu to teraz povedal, ale až keď ti Pán dá znamenie.“
Tak povedala ešte raz poprosiac o modlitby, prepodobná sa obrátila a odišla ďaleko do púšte. Celý rok starec Zosima mlčal, nesmejúc prezradiť nikomu to, čo mu zjavil Pán a usilovne sa modlil, aby mu On dovolil ešte raz uvidieť svätú ženu. Keď opäť nadišiel prvý týždeň Veľkého pôstu, prepodobný Zosima kvôli chorobe musel zostať v monastieri. Vtedy si spomenul na prorocké slová svätej ženy, že nebude môcť opustiť monastier. Po uplynutí niekoľkých dní sa prepodobný Zosima vyliečil, no aj tak ostal do Strastného týždňa v monastieri.
Priblížil sa deň Poslednej večere. Vtedy otec Zosima splnil, čo mu bolo nariadené – neskoro v noci vyšiel z monastiera k Jordánu a sadol si na breh v očakávaní. Svätá žena meškala, a otec Zosima sa modlil k Bohu, aby ho nepripravil o stretnutie s ňou. Nakoniec prepodobná prišla a zastala na druhej strane rieky. Prepodobný Zosima sa potešil, vstal a vzdával Bohu chválu. Prišla mu na um myšlienka: ako sa ona dostane bez loďky cez Jordán? No prepodobná urobiac kríž nad Jordán, rýchlo prešla po vode. Keď sa jej starec chcel pokloniť, zakázala mu to, zvolajúc zo stredu rieky: „Čo to robíš, otče? Veď ty si kňaz, nositeľ veľkých sviatostí Božích.“ Prejdúc rieku, prepodobná povedala otcovi Zosimovi: „Požehnaj otče.“ Odpovedal jej s chvením: „Pravý Boh, ktorý sľúbil prijať všetkých očistených, keď je to možné aj smrteľníkom. Sláva tebe Kriste Bože náš, ktorý si mi ukázal cez svätú svoju otrokyňu, ako som ďaleko od dokonalosti.“ Po tomto prepodobná ho prosila prečítať „Viruju“ a „Otče náš“. Po skončení modlitby prijala sväté Kristove sviatosti, vystrela ruky k nebu a so slzami chcejúc sa vyriekla modlitbu svätého Simeona Bohoprijemcu: „Teraz prepúšťaš, Pane, svoju služobníčku podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli tvoje spasenie.“ Potom sa prepodobná opäť obrátila k starcovi a povedala: „Odpusť, otče, splň mi ešte jedno moje želanie. Choď teraz do svojho monastiera a na budúci rok príď k vyschnutému potoku, kde sme sa prvý krát rozprávali.“ „Ak by bolo možné,“ odpovedal starec Zosima, „stále by som chodil, aby som videl tvoju svätosť!“ Prepodobná opäť prosila starca: „Modli sa za mňa k Bohu a spomínaj moje hriechy.“ A urobiac znamenie kríža nad Jordánom, tak ako predtým, prešla po vode a stratila sa vo tme púšte. A starec Zosima sa vrátil do monastiera v duchovnej radosti, ale jedno si vyčítal, že sa nespýtal na meno prepodobnej. No dúfal, že na budúci rok sa ho dozvie.
Prešiel rok a otec Zosima sa opäť vybral do púšte. Modliac sa, došiel k vyschnutému potoku, na východnej strane ktorého uvidel svätú ženu. Ležal mŕtva s rukami zloženými na prsiach a tvárou obrátenou k východu. Otec Zosima slzami umyl jej chodidlá, neodvážiac sa dotknúť tela, dlho plakal nad mŕtvou ženou a začal spievať smútočné žalmy o smrti spravodlivých a čítať pohrebné modlitby. No pochyboval, či by si prepodobná želala, aby ju on pochoval. Len čo si to pomyslel, zbadal, že pri jej hlave je napísané: „Pochovaj, otče Zosima, na tomto mieste telo pokornej Márie. Modli sa k Bohu za mňa zosnulú v prvý deň mesiaca apríla, v noci spasiteľných utrpení Kristových, po prijatí svätej Poslednej večere.“
Prečítajúc to, otec Zosima sa najprv čudoval, kto to mohol napísať, lebo svätá žena nevedela čítať ani písať. No bol rád, že sa nakoniec dozvedel jej meno. Otec Zosima pochopil, že prepodobná Mária, prijmúc sväté Tajiny na Jordáne z jeho rúk, v okamihu prešla svoju ďalekú cestu púšťou, ktorou on, Zosima šiel dvadsať dní a vtedy odišla k Bohu. Oslavujúc Boha a zmáčajúc slzami zem i telo prepodobnej Márie, otec Zosima si povedal: „Už je čas, starec Zosima, aby si splnil, čo ti bolo nariadené. No ako môžeš ty, hriešny, vykopať hrob, nemajúc nič v rukách?“ Povediac to, zbadal neďaleko v púšti ležať odhodené drevo, vzal ho a začal kopať. No zem bola príliš suchá, a akokoľvek kopal, potiac sa pritom, nič nemohol urobiť. Vystrel sa a pri tele prepodobnej Márie uvidel obrovského leva, ktorý jej lízal chodidlá. Starec sa zľakol, no prežehnal sa, veriac, že ostane živý modlitbami svätej ženy. Vtedy sa lev začal túliť k starcovi a otec Zosima mu prikázal vykopať hrob, aby mohol odovzdať zemi telo sv. Márie. Lev labami vykopal jamu, do ktorej bolo pochované telo prepodobnej. Splniac poslednú vôľu, každý šiel svojou cestou: lev – do púšte, otec Zosima – do monastiera, velebiac a chváliac nášho Krista Boha. Keď prišiel do monastiera, vyrozprával otec Zosima mníchom a igumenovi, čo videl a počul od prepodobnej Márie. Všetci boli prekvapení počujúc o veľkosti Božej, s bázňou a láskou ustanovili pamiatku prepodobnej Márie. Otec Zosima požil ešte v tomto kláštore a takmer sa dožil sto rokov. Ukončil tu svoj život a prešiel do večného života. Tak sa k nám dostal príbeh o živote prepodobnej Márie Egyptskej od starcov slávneho monastiera sv. Jána Krstiteľa pri Jordáne.
Zdroj: Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3