Náš prepodobný otec Efrém Sýrsky
Narodil sa v prvých rokoch 4. stor v Mezopotámii, v meste Nisibia. Jeho rodičia boli roľníci. Aj keď chlapca vychovávali v kresťanskej viere, jeho mladé roky neboli bez mravných pádov. Od prírody bol výbušný, často sa hádal, jednal bez rozmýšľania a bol bytkárom. V srdci prechovával závisť. Bol odmietavý voči chudobným ľuďom. Pochyboval o viere, ale zvlášť o Božej prozreteľnosti.
Boh ho však vyliečil nasledujúcim spôsobom. Raz bol nevinne obvinený z jrádeže oviec, a aj zatvorený do väzenia. Čoskoro k nemu zatvorili ešte dvoch mužov, ktorí boli tiež nespravodlivo odsúdení. Na siedmi deň vo väzení počul vo sne hlas: "Teraz nie si vinný. Trpíš však za predošle hriechy. Rovnako trpia aj ostatní." Keď sa prebudil, porozprával aj ostatným o svojom sne. Každý z nich sa zamyslel nad svojim predchádzajúcim životom. Zistili, že konali zlé skutky podobne ako Efrém. Nakoniec na súde bola dokázaná Efrémova nevina. On v tom však už videl Božiu ruku. Čoskoro po návrate domov odišiel do hôr medzi mestami Nisibia a Edessa, kde sa stal učeníkom sv. Jakuba Nisibijského.
Tam sa z hnevajúceho a o všetkom pochybujúceho mladíka, stal pokorný a tichí pustovník, ktorý stále oplakával svoje hriechy. Raz mu niesol brat pustovník obed, ale cestou padol a rozbil nádobu, v ktorej bolo jedlo. Efrém sa nenahneval, ale s úsmevom riekol: "Ak pokrm nechce k nám, musíme ísť my k nemu." Ľahol k črepinám z hrnca a zjedol, čo sa ešte dalo.
Keď sa stal Jakun nisibijským biskupom, zavolal si Efréma k sebe, aby mu zveril vyučovanie detí. Jakub vzal Efréma zo sebou aj na prvý všeobecný koncil do Nicei (r. 325). V tejto dobe ho chcelo isté dievča zviesť na hriech. Po jeho dlhom naliehaní jej odpovedal: "Ak mám tak učiniť, chcem si zvoliť miesto, ktoré by sa mi na to páčilo. A kám spolu pôjdeme?, spýtalo sa dievča. Na trhovisko na námestí, odpovedal jej. Tá s hrôzou odvetila: Veď sa tam pred ľuďmi budem musieť hanbiť. Tak, ty hlúpa, hanbíš sa pred ľuďmi, ale pred všadeprítomným Bohom sa nehanbíš?" Tieto slová vyvolali dievčaťu obrat. Tak povzbudená zlepšila svoj život.
Po Jakubovej smrti, keď perzský kráľ Sargon II. dobyl Nisibiu (r.363), odišiel Efrém do Edessy. Tam sa usadil na jednej hore, kde viedol prísny asketický život. K jeho jaskyni čoskoro začali prichádzať ľudia, ktorí cez neho hľadali poučenie. Sv. Efrém začal vyučovať. Čoskoro založil v Edesse biblickú školu, z ktorej neskoršie vyšlo mnoho učiteľov sýrskej cirkvi. Na konci života putoval Efrém do Egypta, kde navštívil otcov žijúcich na púšti. Na spiatočnej ceste sa zastavil v Cézarei Kappadóckej, aby sa stretol sa sv. Bazilom Veľkým (1.1).
Cézarejský biskup chcel Efréma vysvätiť na kňaza, ale on prijal len diakonské svätenie. Neskoršie chcel Bazil vysvätiť Efréma na edesského biskupa, ale on začal simulovať bláznosvstvo a ušiel z mesta. V úkryte potom čakal dovtedy, kým nebol ustanovený iný biskup. Po návrate do svojej edesskej pustovne chcel Efrém prežiť zbytok života v samote. Boží plán bol však iný. Obyvateľov mesta postihol v tejto dobe hlad. Starec preto zostúpil do mesta, aby prinútil tvrdými slovami bohatých, nech pomôžu chudobným. Po návrate do pustovne onemocnel. Zbožne sa pripravil na smrť a napísal poslednú vôľu, v ktorej prehlásil, že nemá nijaký pozemský majetok. Žiadal, aby jeho pohreb bol jednoduchý, bez okázalosti. "Nespievajte na mojom pohrebe žiadne smútočné piesne. Nedopustite, aby sa konala smútočná reč. Nechcem kadidelnice, ani fakle, ale prajem si byť pochovaný ako chudobný. Moju mŕtvolu nevkladajte do cennej látky, ale hoďte ju do hrobu, ako najväčšieho vyvrheľa sveta. Nestavajte mi pomník - som len hniloba..." Čoskoro nato zomrel (r. 373). Sv. Efrém bol predovšetkým askéta, ale súčasne mal aj veľký poetický dar. Získal si veľkú úctu v celom kresťanskom svete. Bol nazvaný "prorokom Sýrie, harfou Svätého Ducha." Lyrikom bol aj v svojej kazateľskej činnosti a svojimi slovami dokázal spievať aj kresliť. Často plakal. Kázal v duchu pokánia podľa evanjelia. Zanechal po sebe mnoho diel. Sú to obzvlášť exegetické práce. Písal aj básne, ktoré sa dostali tiež do bohoslužieb. Známa je jeho modlitba s poklonami, ktorú sa modlíme vo veľkom pôste:
"Hóspodi i Vladýko života mojehó, dúch prázdnosti, unýnija,ľubonačálija i prazdnoslóvija ne dážd mí. Dúch že cilomúdrija, smirennomúdrija, terpínija i ľubvé, dáruj mí rabú Tvojemu. Jéj, Hóspodi Carjú, dáruj mi zríti moja sohrišénija, i ne osuždáti bráta mojehó, jáko blahoslovén jesí vo viki vikóv. Amiň." (Jerejskij Molitvoslov)
"Pane a Vládca môjho života, zažeň odo mňa ducha lenivosti, nedbalosti, lakomstva a prázdnych rečí. Udeľ mne, svojmu nehodnému služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky. Áno, Pane a Vládca, daj, aby som poznal svoje hriechy a neodsudzoval svojho brata, lebo ty si zvelebený na veky vekov. Amen. (Slovenský časoslov)
1.-2. storočie
Význam mena: ohnivý, žiariaci, zapálený (lat.)
O detstve sv. Ignáca nevieme nič. Kresťanom sa stal asi až v neskoršom veku. Bol učeníkom sv. Jána a osobne poznal aj apoštolov Petra a Pavla. Po smrti biskupa Evodia sa stal biskupom v Antiochii; bolo to v prvom roku vlády cisára Vespaziána (v roku 70). Vyše tridsať rokov bol biskupom v tomto meste. Úprimne sa snažil hlásať evanjelium. Sám seba nazýval Ignác Theoforos, čo znamená „nosiaci Krista“.
Za cisára Trajána (98-117) nastalo veľké prenasledovanie kresťanov. Počas svojej výpravy do Arménska prišiel cisár v roku 107 aj do Antiochie. Ignáca u neho obžalovali, že obracia mnoho ľudí ku Kristovi. A keďže Ignác nechcel obetovať cisárovým bohom a zriecť sa viery v Krista, sám cisár nad ním vyriekol rozsudok. O jeho mučeníctve nás dosť podrobne informuje dejepisec Euzébius vo svojich Cirkevných dejinách. Cisár nariadil, aby ho odviedli do Ríma a hodili divej zveri. Nasadili mu okovy a viedli ho do Ríma. Ignác s radosťou zvolal: „Ďakujem ti, Pane, že si ma urobil hodným dokonalej lásky a poctil si maj, aby som ako tvoj apoštol Pavol nosil železné putá“. Cestou sa zastavili v Smyrne, kde bol biskupom Ignácov priateľ sv. Polykarp. Mnohí kňazi a biskupi i pospolitý Boží ľud vyšiel, aby pozdravil odsúdeného. Sám Polykarp pobozkal jeho okovy a povzbudzoval ho. Ignác tiež zápalistou rečou vyzýval ľudí, aby zostali verní Kristovi a aby sa pevne pridŕžali učenia apoštolov. Zo Smyrny napísal cirkvám v Efeze, v Magnézii, v Trallách ďakovné listy za láskavé prijatie. Napísal tiež aj List Rimanom, z ktorého sú známe jeho slová: „Drahí bratia, nemajte so mnou nijakú útrpnosť a neprotivte sa mojej poslednej ceste, lebo je to cesta radostná a milá k životu a k spaseniu. Som Kristovým zrnom; chcem, aby ma zomleli zuby divej zveri, aby som sa tak stal Kristovým čistým chlebom.“ V tomto liste rovnako hovorí o primáte rímskeho biskupa pred ostatnými biskupmi a Rímsku cirkev nazýva hlavnou cirkvou. V Liste do Smyrny po prvý raz nazýva Cirkev „katolíckou“ (všeobecnou). Okrem toho hovorí: „Kdekoľvek sa ukáže biskup, tam nech je Cirkev, ako kde je Kristus, tam je tiež katolícka Cirkev.“ Okrem toho napísal list aj Efezanom.
Zo Smyrny ho odviedli do Troady, kde tiež zostali niekoľko dní. Odtiaľ poslal ďalšie listy do Filadelfie, Smyrny a osobitne Polykarpovi, v ktorom mu zveruje svoje stádo v Antiochii. Z Troady sa po mori preplavili do Neapolisu v Macedónsku, odtiaľ išli peši cez Filipy a znova loďou do Brindisi. Odtiaľ prišli peši po Appijskej ceste až do Ríma, pravdepodobne 20. decembra 107. V tom čase sa končili hry, a vo Fláviovom amfiteátri sa schádzali najväčšie zástupy ľudí. Ignáca odviedli do arény a predhodili na roztrhanie divej zveri na radosť divákom. Kresťania jeho zvyšné kosti pozbierali, dočasne ich uložili na čestné miesto z a mestom a neskoršie odviezli do Antiochie, kde sa slávil výročný deň jeho smrti 17. októbra.
Sv. Ignác patrí medzi „apoštolských otcov“ – toto pomenovanie dostali tí spisovatelia, ktorí žili v bezprostrednej blízkosti apoštolov a ich sveta a podávajú nám obraz o zmýšľania života kresťanov v apoštolskej dobe. Ich dielo vyrastá v značnej miere z apoštolského dedičstva, ale sú iba ozvenou apoštolskej tradície.
Sv. Ján Zlatoústy koncom 4. storočia, na výročný deň jeho smrti, povedal. „Vy v Antiochii ste sa tešili z jeho biskupského účinkovania a Rimania obdivovali jeho mučeníctvo. Pán vám na krátky čas odňal tento vzácny poklad, aby ho ukázal Rimanom; a vrátil vám ho s väčšou slávou… My nielen dnes, ale každý deň máme prichádzať k týmto svätým pozostatkom, aby sme z nich čerpali duchovný úžitok. Sú ako poklad, z ktorého sa stále čerpá a nikdy sa nevyčerpá.“