Náš otec svätý Ambróz, milánsky biskup
Sv. Ambróz patrí medzi štyroch veľkých západných učiteľov Cirkvi spolu s Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým. Narodil sa okolo roku 339 v Trevíri (Trier, dnešné juhozápadné Nemecko). Keď mu v roku 350 zomrel otec, matka sa s dvoma synmi odobrala do Ríma. Tam už bola v kláštore Ambrózova sestra Marcelína. Ambróz mal veľké nadanie, matka mu vybrala najlepších učiteľov tých čias. Získal dokonalý prehľad v umení, rečníctve a práve. Po štúdiách sa stal advokátom. Získal si obdiv svojou vzdelanosťou, výrečnosťou, spravodlivosťou a láskou. Vďaka svojmu priateľovi Aniciovi Probovi, miestodržiteľovi Talianska, sa stal prísediacim na súde na najvyšších štátnych úradoch. V roku 373 sa stal miestodržiteľom v Miláne, Piemonte, Janove a Bologni. Svoj úrad zastával so všetkou láskavosťou a vľúdnosťou, za čo si onedlho získal všeobecnú obľubu. Keď v roku 374 umrel v Miláne ariánsky biskup Auxencius, vznikol pri voľbe nového biskupa nepokoj. Ariáni chceli biskupa spomedzi seba a katolíci chceli pravoverného. Bola obava, že vznikne vzbura a vraždenie. Cisársky miestodržiteľ Ambróz sa ponáhľal do chrámu, aby utíšil nepokoje. V chráme predniesol ohnivú reč, v ktorej napomínal obe strany. Všetko zatíchlo. Zrazu jedno dieťa v chráme zvolalo: „Ambróz nech je biskupom!“ Pridali sa aj ďalší, teraz už zjednotení katolíci i ariáni. Ambróz namietal, že nemá teologické vzdelanie a nie je ani pokrstený. Dokonca dal do svojho paláca doviesť dve ženy pochybnej povesti a dvoch zločincov natiahnuť na škripec, aby sa zdalo, že má zlé srdce a nie je hodný biskupskej hodnosti. Keď ani to nepomohlo, ušiel. Našli ho však hneď na druhý deň. K cisárovi vyslali posolstvo s prosbou, aby im vyhovel, aby Ambróz mohol byť biskupom. Cisár privolil. Po dôkladnej príprave ho kňaz Simplicián 30. novembra 374 pokrstil. Následne prijal kňazskú vysviacku a 7. decembra bol vysvätený za biskupa. Ambróz neohrozene obhajoval Cirkev, bojoval proti bludárom a svetským útokom. Celý svoj hnuteľný majetok rozdal chudobným a nehnuteľný daroval Cirkvi. Správu týchto majetkov zveril svojmu bratovi Satyrovi, aby sa on sám mohol venovať jedine biskupskej službe. Žil veľmi skromne, postil sa, nechodil na hostiny. Usilovne študoval, čo mu chýbalo. Ďalej ho viedol kňaz Simplicián. Každú nedeľu kázal. Na jeho kázne začal chodiť aj Augustín, ktorého potom neskôr Ambróz pokrstil. O jeho horlivosti svedčí aj to, že ani samému cisárovi Tedóziovi nedovolil vstúpiť do chrámu, keď sa ten prehrešil zabitím tisíckami nevinných ľudí. Postavil sa mu do cesty a verejne ho vyobcoval z Cirkvi. Až po osemmesačnom verejnom pokání sňal z cisára exkomunikáciu a dal mu rozhrešenie. Aj ďalej horlivo účinkoval. Ku sklonku svojho života sa venoval aj písaniu náboženských kníh. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397. Zostalo po ňom viacero spisov, listy, reči a hymny. Veľmi sa zaslúžil aj o liturgický spev v Miláne. Od neho pochádza aj pomenovanie „missa“ – omša pre eucharistickú slávnosť. V roku 1295 mu pápež Bonifác VIII. udelil titul učiteľ Cirkvi. Jeho sviatok sa v Cirkvi slávi v deň jeho biskupskej vysviacky – 7. decembra.