Sv. Atanáz, Alexandrijský arcibiskup
Narodil sa okolo roku 295 v Alexandrii. V tomto veľkomeste dosiahol najlepšie vzdelanie, aké mu mohol vtedajší svet ponúknuť. Ako chlapec bol svedkom Diokleciánovho a Galeriánovho krvavého prenasledovania kresťanov. V mladosti odišiel do púšte, kde bol nejaký čas žiakom sv. prepodobného Antona Veľkého (17. 1.). Roku 318 bol vysvätený na diakona. Stal sa tajomníkom alexandrijského patriarchu Alexandra.
Roku 325 ho sprevádzal na Nicejský koncil, na ktorom bol od súdený blud Ária. Atanázovo vystúpenie na koncile vzbudilo obdiv Otcov, ktorí mu umožnili, aby aj ako diakon mohol podpísať odsúdenie Ária. Po smrti patriarchu Alexandra roku 328 Atanáza zvolili za jeho nástupcu.
Biskupský úrad sv. Atanáza bol veľmi rušný a strastiplný. Zo štyridsaťsedem rokov na alexandrijskom stolci prežil sedemnásť rokov v piatich vyhnanstvách. O prvé vyhnanstvo sa postarali meleciáni s ariánmi. Oklamali cisára Konštantína (pozri 21. 5.). Ten sa zastal bludára Ária. Žiadal Atanáza, aby ho prijal do Cirkvi. Biskup sa proti cisárovi postavil. Prehlásil, že Cirkev nikdy nemôže prijať zjavného bludára. Vtedy ariani, priamo pred cisárom, predniesli proti Atanázovi ťažké obvinenia. Cisár si predvolal patriarchu, aby sa presvedčil, či obvinenia sú pravdivé. Uznal ho za nevinného. Žalobcov pokarhal. Tí sa však nevzdali. Roku 335 zvolali do Týru cirkevný snem, na ktorom chceli patriarchu zosadiť. Atanáz prišiel na snem so štyridsiatimideviatimi pravovernými biskupmi, ale arianov bolo šesťdesiat. Žalobcovia si stále vymýšľali nové obvinenia. Pod platili jednu ženu, aby svedčila, že ju biskup zviedol k hriechu. V tej chvíli vstúpil do miestnosti kňaz Timotej, ktorý stál za dvermi spolu s Atanázom. Ten na ňu skríkol: „ Tak ty tvrdíš, že som tí spôsobil násilie? Ja som ťa zneuctil?" V tom žena pokrytecky zvolala k sudcom: „Ano. Tento človek poškvrnil moju čistotu!" Keď to počuli sudcovia, rozosmiali sa. Atanázovi protivníci sa zahanbili, lebo vyšlo najavo ich klamstvo. Aj napriek tomu pokračovali v útoku. Patriarchu obvinili z čarodejníctva. Vraj koná rukami klerika Arzénia, ktorého dal zavraždiť. Arzénius bol alexandrijský klerik, ktorý sa dopustil veľkého priestupku. Zo strachu pred súdom utiekol a skryl sa na neznámom mieste. Keď sa dozvedel, že Atanáz má byť nespravodlivo obvinený z jeho vraždy, vybral sa tajne k nemu. Biskup ho skrýval. Keď bol obžalovaný z vraždy a odseknutia Arzéniovej ruky, zavolal ho pred sudcov. Tak sa dokázala jeho nevina. Pretože videl, že synoda je zaujatá, a aj niektorí jeho biskupi zo strachu pred prenasledovaním sa prikláňajú na ariánsku stranu, vybral sa k cisárovi. Za jeho neprítomnosti ho synoda zbavila hodnosti a odsúdila do vyhnanstva. Nepriatelia potom biskupa pred cisárom obžalovali, že chce prekaziť odvoz obilia z Alexandrie do Carihradu, a že vytvára nepokoje v Cirkvi. Konštantín najprv rozsudok neprijal, ale nakoniec, aby zaistil pokoj v Cirkvi a zabránil možnej fyzickej likvidácii patriarchu, poslal Atanáza do vyhnanstva do vzdialeného Trevíru. Alexandrijský stolec nechal neobsadený. V Trevíre bol Atanáz prijatý s úctou a láskou. Počas svojho pobytu urobil na západné cirkevné kruhy hlboký dojem. Po smrti cisára Konštantína (roku 337) jeho nástupca Konštantín II. , ktorý sídlil v Trevíre, dovolil mu, aby sa vrátil do Alexandrie. Veriacimi bol radostne prijatý. Protivníci patriarchu však nelenili. Aj keď bol Atanáz na sneme v Alexandrii zbavený všetkých obvinení, na sneme v Antiochii bol
odsúdený do ďalšieho vyhnanstva s odôvodnením, že jeho predošlé zosadenie nebolo snemom zrušené, a preto sa neoprávnene vrátil na katedru. Jeho nepriatelia zvolili za alexandrijského biskupa istého Gregora z Kappadócie, ktorému pomohli roku 339 vojensky vtrhnúť do mesta a násilím prevziať všetky chrámy. Nastali krvavé nepokoje, ktoré si vyžiadali mŕtvych i ranených. Atanáz opustil Alexandriu. V okružnom liste, ktorý adresoval všetkým biskupom, protestoval proti násiliu, ktorého obeťou sa stalo jeho biskupstvo. Pápež Július I. zavolal patriarchu do Ríma. Súčasne do Ríma zvolal synodu na prešetrenie jeho prípadu. Tá sa konala roku 340. Potvrdila Atanáza ako zákonitého alexandrijského biskupa. Postup jeho nepriateľov vyhlásila za nezákonný. Protivníci nechceli uznať rozhodnutia rímskej synody, preto Atanáz zostal v Ríme. Tento jeho pobyt veľmi obohatil západné kresťanstvo. Atanáz ich bližšie zoznámil s ideálmi mníšskeho života, ktoré poznal z vlastnej skúsenosti. Pamiatke sv. Antona (17. 1.) venoval biskup pekný životopis, ktorý sa zo závisti rozšíril po celom Západe. So súhlasom obidvoch cisárov (Konštantína a Konštanta) bola roku 343 zvolaná synoda do Sardiky (dnešná Sofia v Bulharsku), kde sa mala riešiť otázka Atanáza a carihradského biskupa Pavla (6. 11.). Bolo tam okolo tristo západných a sedemdesiat východných biskupov. Pretože ariánski biskupi videli, že na synode neuspejú, odišli do mesta Filipopole v Trácii. Utvorili tam protisynodu, na ktorej odsúdili Atanáza i Pavla. V Sardike otcovia najprv zavrhli protisynodu, potom potvrdili nicejské vierovyznanie. Atanáza a Pavla schválili v ich funkciách. Po synode cisár na loď a plával po rieke Níl z Alexandrie do Téb.Po synode cisár Konštantín II. napísal list svojmu bratovi Konštantovi, v ktorom ho žiadal, aby umožnil návrat Atanázovi a Pavlovi. Keď brat otáľal, Konštantín II. poslal ďalší list, v ktorom mu v prípade nevyhovenia pohrozil vojenskou silou. Konštánt nakoniec ustúpil. Tak sa mohol Atanáz roku 345 vrátiť na svoj patriarchálny stolec. Jeho veriaci mu pripravili veľkolepé privítanie. Ďalších desať rokov sa mohol Atanáz venovať pastoračnej práci vo svojom biskupstve. Jeho protivníci sa nevzdávali. Stále čakali na vhodnú chvíľu. Roku 350 bol zavraždený cisár Konštantín II. . Roku 352 zomrel pápež Július I. Obidvaja boli ochrancami Atanáza. Vtedy ariani s meleciánmi znovu obžalovali patriarchu u cisára a nového pápeža Libéria. Pápež s rímskou synodou odmietol obžaloby ako neopodstatnené, ale ariánsky zmýšľajúci cisár Konštánt, ktorý sa stal samovládcom, vynútil na synodách v Arles (roku 353-4) a Miláne (roku 355) odsúdenie Atanáza. Na cisárov rozkaz v Alexandrii vtrhlo vojsko počas nočných bohoslužieb do chrámu. Mali zajať patriarchu. Mnísi a klerici, ktorí boli v chráme, obstúpili Atanáza. Takto mu pomohli utiecť. Patriarcha utiekol na líbyjskú púšť, kde sa skrýval šesť rokov, počas ktorých ho stále hľadali. V tom čase sa Alexandria stala na určitý čas centrom arianstva. Sv. Atanáz opisuje násilnosti, ktoré sa stali v Alexandrii, vo svojom spise „Apológia de fúga sua ". Po smrti Konštanta roku 361 nastúpil na trón Julián Apostata. Ten bol nezmieriteľným nepriateľom kresťanstva. Napriek tomu povolil, aj keď z vypočítavosti (chcel vyvolať vnútorné rozpory v kresťanstve), aby sa pravoverní biskupi mohli vrátiť z vyhnanstva. Atanáz prišiel do Alexandrie roku 362. Ihneď zvolal synodu, ktorá bola víťazstvom nicejského vierovyznania. Okrem toho vo svojej eparchii oživil náboženský život. Pre kresťanstvo získal mnohé významné osoby. To rozhnevalo cisára, ktorý nariadil, aby biskupa zavraždili. Akonáhle sa patriarcha dozvedel o týchto úkladoch, sadol na loď a plával po rieke Níl z Alexandrie do Téb. Keď odišiel, začali ho prenasledovať vojaci. Atanáz videl, že prenasledovatelia sú na blízku, a tak dal obrátiť loď, aby plával proti nim. Keď sa lode stretli, veliteľ vojakov sa opýtal patriarchu, ktorého osobne nepoznal: „Nevidel si Atanáza?" „ Ano, videl som ho, je neďaleko." Atanáz sa potom plavil späť do Alexandrie. Vojaci ho prenasledovali smerom k Tébam. Biskup sa skrýval v Alexandrii do smrti Juliána Apostatu (roku 363). Po Julíánovej smrti sa cisárom stal katolík Jovián, ktorý dovolil Atanázovi návrat do funkcie. Jovián však po siedmych mesiacoch vlády zomrel. Cisárom sa stal arián Valens, ktorý nariadil, aby Atanáz a iní katolícki biskupi boli znovu poslaní do vyhnanstva. Patriarcha, ktorý očakával prenasledovanie, opustil Alexandriu a štyri mesiace sa skrýval v otcovej hrobke. Pretože sa ľud búril a hrozil povstaním, keď sa im nevráti biskup, bol Valens donútený povoliť návrat. Patriarcha ešte sedem rokov spravoval miestnu cirkev. Zomrel 2. 5. 373 vo veku sedemdesiatsedem rokov. Tesne pred smrťou ustanovil za svojho nástupcu biskupa Petra.
Nevieme, kedy sa narodil sv. Cyril. Predpokladá sa, že to bolo okolo roku 370. Z jeho diela sa dá usúdiť, že získal veľké vzdelanie. Za životné povolanie si zvolil duchovný stav. Najprv bol mníchom. V roku 403 - už ako kňaz - doprevádzal svojho strýka, alexandrijského patriarchu Teofila, na známu synodu "Pri dube", ktorá neprávom poslala sv. Jána Zlatoústeho (13.11.) do vyhnanstva.
V roku 412 nastúpil Cyril po svojom strýkovi na alexandrijský patriarchálny stolec. Zároveň dostal väčšiu moc ako mal predtým Teofil. Alexandrijský biskup okrem moci nad kňazstvom dostal totiž i svetskú moc.
Cyril sa z mladou rozhodnosťou snažil vyriešiť všetký problémy, ale mnoho krát zachádzal priďaleko. Ihneď po nastúpení do funkcie zavrel noviciánske chrámy v Alexandrii. Novicánov vyhnal z mesta.
Alexandrijskí obyvatelia mali zvláštnu záľubu v sporoch. Keď sa im naskytla nejaká príležitosť, dopúšťali sa takmer neuveretiľných činov. Ľud sa neukľudnil, pokiaľ netiekla krv.
Cyril chcel v týchto udalostiach jednať vždy čo najlepšie, ale nie vždy sa mu to podarilo. Mnoho kázal. Slovom sa snažil nastoliť v Alexandrii pokoj. Bol tiež neúprosným bojovníkom proti každej heréze.
V roku 429 začal carihradský patriarcha Nestor hlásať, že Pánna Mária neporodila Boha, ale len človeka. Preto nie je Bohorodičkou, ale len Kristorodičkou. Boh Slovo sa podľa neho spojil s človekom Ježišom od samého momentu počatia len milosťou. A prebýval v nej tak ako v chráme.
Cyril spoznal blud. Preto napísal Nestorovi, biskupom a mníchom veľa listov, v ktorých túto náuku rozhodne odmietol. Keď ju Nestor začal ohlasovať na cisárskom dvore, napísal Cyril apologetické listy priamo cisárovi Teodózovi II. Okrem toho sa obrátil na pápeža Celestína, aby v tomto vážnom spore rozhodol. Celestín zvolal roku 430 do Ríma synodu, ktorá uznala Cyrilovu pravovernosť. Nestora vyzvala, aby svoje bludy odvolal. Synoda poverila Cyrila, aby sa postaral o uplatnenie jej rozhodnutia. Ten preto na alexandrijskej synode zostavil dvanásť anatém. Žiadal, aby Nestor ich odprisahal. Ten, pretože cítil podporu sýrskych teológov, sa proti anatémam ostro postavil. Na konečné rozhodnutie zvolal cisár Teodóz II. roku 431 koncil do Efezu. Nestor sa so 16 biskupmi dostavil do mesta. Prišiel tiež Cyril s 50 biskupmi, ale antiochijský patriarcha Ján sa vo stanovenom čase nedostavil. Taktiež pápežskí legáti sa pre zlé počasie na mori opozdili. Cyril sa rozhodol nečakať na oneskorencov. Predpokladal o nich totiž, že sa nedostavia, preto koncil otvoril. Nestor videl, že jeho protivníci majú prevahu, preto odišiel z koncilu. Prehlásil, že sa naň nevráti, kým nepríde antiochijský patriarcha Ján. Na koncile odsúdili Nestorovo učenie ako bludné. Nestor bol zosadený a vyobcovaný z Cirkvi.
Situácia sa vyostrila, keď sa do Efezu dostavil patriarcha Ján. Ten sa nepripojil ku Cyrilom vedenému koncilu, ale zvolal vlstný koncil, na ktorom Cyrila odsúdili a zosadili. Na ich podnet bol Cyril poslaný do väzenia. Keď potom dorazili pápežskí legáti, pripojili sa k Cyrilovmu koncilu. Vyslovili exkomunikáciu nad Jánom a jeho privržencami.
Cisár váhal, ku ktorej strane sa má pripojiť. Nakoniec sa rozhodol proti Nestorovi, ktorého dal zosadiť z carihradského biskupského stolca. Uväzneného Cyrila dal prepustiť. Napätie medzi Alexandriou a Antiochiou trvalo 2 roky. Nakoniec obidve strany ustúpili zo svojich stanovísk, roku 433 dosiahli zmierenie. Sv. Cyril dlhú dobu upodozrieval sv. Jána Zlatoústeho (13.11) z origenizmu. Preto jeho meno odmietal zapísať do diptychov (t.j. cirkevných spomienkových zoznamov). Keď spoznal svoj omyl, čo bolo až po Jánovej smrti (+417), veľmi toho ľutoval. Od tejto chvíle si sv. Jána Zlatoústeho veľmi vážil.
Posledné roky svojho života sa Cyril venoval pastoračnej práci a písaniu teologických diel. Usiloval sa predovšetkým o vysvetľovanie svojich teologických pojmov, aby predišiel nedorozumeniam. Zomrel roku 444.