Siedmi svätí mladíci z Efezu
Žili v prvej polovici 3. storočia a volali sa Maximilián, Jamblich, Martinián, Ján, Dionýz, Exakustodián a Anton. Prvý bol synom správcu Efezu, ostatní boli synmi ďalších popredných občanov toho istého maloázijského mesta. Poznali sa od detstva, vyznávali kresťanskú vieru a napokon sa dali na vojenskú dráhu.
Raz prišiel cisár Décius (249 – 251) z Kartága do Efezu a prikázal všetkým obyvateľom, aby priniesli obetu bohom. Na základe udania, že odmietajú poslúchnuť rozkaz, dostali spomenutí mladíci predvolanie. Keďže pred cisárom otvorene vyznali vieru v Krista, ihneď im boli odobraté opasky - znaky vojenskej hodnosti. Keď však panovník videl, že pochádzajú z významných rodín, rozhodol sa nechať im čas na rozmyslenie: prepustil ich na slobodu, kým sa nevráti z plánovanej výpravy.
Mladíci odišli z mesta a skryli sa v jaskyni na vrchu Ochlon, kde trávili čas v modlitbách a príprave na mučenícku smrť. Keďže Jamblich bol najmladší, práve on si obliekal žobrácke handry a chodieval do mesta kupovať chlieb.
Keď sa cisár znova vrátil do Efezu a dozvedel sa, že mladíci rozdali svoj majetok a nechcú priniesť obetu bohom, prikázal zavaliť vchod do jaskyne kameňmi, aby v nej zomreli od hladu a smädu. Dvaja tajní kresťania Teodor a Rufín, ktorí boli prítomní pri zamurovaní vchodu, túžili zachovať pamiatku na týchto svätcov, preto na dve olovené dosky napísali ich mená, okolnosti utrpenia i smrti a vložili do medenej skrinky medzi kamene. Na základe zvláštneho Božieho zámeru a zásahu však siedmi mladíci v zamurovanej jaskyni nezomreli, no padol na nich zvláštny spánok, pri ktorom ich telá nezhnili a šaty sa nerozpadli.
Prešlo mnoho rokov a prenasledovania kresťanov sa skončili. Za cisára Teodózia Mladšieho (408 - 450) sa však objavili bludári, ktorí odmietali veriť vo vzkriesenie mŕtvych pri druhom Kristovom príchode. Niektorí hovorili, že po smrti zaniká telo i duša, iní zasa, že duša síce zostáva, no telo sa rozpadá na prach a nemôže byť vzkriesené.
V tom čase majiteľ územia, na ktorom sa nachádzal vrch Ochlon, začal budovať kamennú ohradu a robotníci rozobrali vchod do jaskyne; domnievali sa, že ide o súčasť vrchu. Vtedy Pán oživil mladíkov, akoby ich prebudil zo sna, pričom nemali ani tušenia, že ubehlo takmer dvesto rokov; mysleli si, že prespali jednu noc. S cieľom posilniť sa pred blížiacim sa mučením znova poverili Jamblicha ísť do mesta nakúpiť chlieb.
Mladík sa priblížil k Efezu a zostal ohromený, lebo zbadal nad bránou svätý kríž. Keď počul ľudí slobodne vyslovovať meno Pána Ježiša, začal pochybovať, či naozaj prišiel do svojho mesta. Keď sa kohosi spýtal, či je to Efez a dostal kladnú odpoveď, začal sa obávať o svoje duševné zdravie, či nezošalel, lebo nespoznával ani budovy ani ľudí. Rozhodol sa teda kúpiť chlieb a rýchlo sa vrátiť k ostatným. Vtedy ho však zatkli a obvinili ho, že ukrýva poklad starobylých mincí - peniaz, ktorý podal trhovníkovi, pochádzal totiž z čias cisára Décia. Priviedli Jamblicha k mešťanostovi, u ktorého sa vtedy nachádzal aj efezský biskup, a dlho ho vypočúvali.
Keď biskup počúval mladíkove nechápavé odpovede, spolu s mešťanostom a ľudom sa vybral k jaskyni. Pri vchode do jaskyne zbadal v hŕbe kameňov medenú skrinku, otvoril ju a prečítal z olovených dosiek mená siedmich mladíkov a okolnosti zamurovania jaskyne na základe rozkazu cisára Décia. Keď vstúpil dovnútra a zbadal tam živých mladíkov, všetci pochopili, že prostredníctvom ich prebudenia z dlhého sna odhaľuje Pán svojej Cirkvi tajomstvo vzkriesenia mŕtvych.
Čoskoro prišiel do Efezu aj sám cisár a osobne sa rozprával s mladíkmi niekoľko dní po sebe. Oni potom pred očami všetkých sklonili hlavy a znova zosnuli, no tentoraz do všeobecného vzkriesenia. Cisár chcel každého z mladíkov uložiť do osobitej truhly vyrobenej zo striebra a zlata, avšak na základe zjavenia nechal ich telá ležať v jaskyni na zemi.
Liturgickú pamiatku siedmich svätých mladíkov z Efezu slávime dvakrát do roka, konkrétne 4. augusta a 22. októbra. Jeden deň je spomienkou na ich prvé a druhý deň na ich druhé zosnutie.
Eudokia (v preklade Dobrá vôľa) patrila k Samaritánom a bývala v libanonskom meste Heliopolis. Bola pohanka a jej neviazaný spôsob života sa stal všetkým dobre známy. Svojou mimoriadnou krásou zviedla na hriech mnohých mužov, predovšetkým zámožných, a nahonobila si tak značný majetok.
Cez Heliopolis prechádzal istý nábožný mních Germanus, ktorý sa vracal z púte, a prenocoval v susednom dome. Ako zvyčajne, o polnoci vstal a začal sa modliť. Spieval žalmy a prečítal zo Svätého písma časť, kde sa hovorí o hroznom Kristovom súde, o blaženosti spravodlivých a odplate pre nespravodlivých. Keďže domy oddeľovala od seba iba tenká stena, Eudokia sa prebudila a započúvala do starcových modlitieb. Božia milosť sa dotkla jej srdca. Spoznala, že hriechy, ktorých sa dopustila, ležia ako bremeno na jej duši, a hneď ráno sa ponáhľala pozvať k sebe toho človeka.
Eudokia dlho počúvala Germanove slová o Kristovej láske k hriešnikom a jej duša sa naplnila radosťou i láskou k Bohu. Chcela uveriť, ale predsa pochybovala. Znelo jej to všetko príliš dobre, aby to mohla byť pravda. “Môžem byť aj ja spasená?" spýtala sa. Germanus dal zavolať jedného kňaza z miestneho duchovenstva a spoločne jej poradili, aby sa zatvorila na sedem dní do svojej izby a tam sa modlila a postila. Keď sa vrátili po siedmych dňoch, našli úboho odetú kajúcnicu, ktorej modlitby a slzy prijal Kristus tak, ako prijal slzy Márie Magdalény. Eudokia bez akejkoľvek pochybnosti vyznala svoju vieru v jediného pravého Boha a prijala svätý krst z rúk biskupa Theodota.
Keď mala Eudokia tridsať rokov, upadla do vytrženia. Videla nebeské beztelesné mocnosti, ako sa radujú z jej obrátenia, ale videla aj hroznú čiernu bytosť, ktorá škrípala zubami a volala, že bolo nespravodlivé oslobodiť takú hriešnicu. Keď sa Eudokia prebrala z vytrženia, všetok svoj majetok rozdala chudobným, odišla do monastiera a konala prísne skutky kajúcnosti. Žila tak sväto, že po smrti igumenky bola zvolená za vodkyňu všetkých sestier a Boh jej daroval milosť robiť zázraky. Jedným z jej prvých počinov bola výstavba nového monastiera neďaleko mesta Baalbek, ktorý sa čoskoro stal majákom pre tisíce duchovne i fyzicky vyčerpaných ľudí.
Preoblečený za mnícha prenikol raz do monastiera istý mladý pohan Filostratos a rozpálený nečistou túžbou začal prehovárať Eudokiu, aby sa vrátila do Heliopolu a žila tak ako predtým. “Boh pomsty nech ti zakáže," odpovedala Eudokia s hnevom. Vtedy falošný mních padol mŕtvy na zem. Sestry sa zľakli, že ich obvinia z vraždy, a prosili Pána, aby im odhalil svoju vôľu. Eudokii sa zjavil vo sne Pán a povedal jej: “Vstaň, Eudokia, kľakni si, pomodli sa a tvoj pokušiteľ ožije." Po Eudokiinej modlitbe mladík ožil a prosil sväticu, aby mu odpustila. Dal sa pokrstiť, odišiel do Heliopolu a žil v kajúcnosti.
Po istom čase obyvatelia Heliopola obvinili Eudokiu u správcu mesta Aureliána, že ukrýva v monastieri nesmierne bohatstvá. Tri dni sa vojaci pokúšali priblížiť k stenám monastiera, ale neviditeľná sila ich zadržiavala. Aurelián poslal k monastieru iný oddiel pod vedením vlastného syna. Jeho syn si však v prvý deň cesty poranil nohu a čoskoro zomrel. Vtedy Filostratos poradil Aureliánovi, aby napísal list Eudokii a poprosil ju o pomoc. Keď to Aurelián urobil, Pán na príhovor svätej Eudokie jeho syna vzkriesil. Vtedy Aurelián uveril v Krista a dal sa so všetkými svojimi blízkymi pokrstiť.
Po istom čase zosilneli prenasledovania kresťanov a Eudokiu priviedli k správcovi Diogénovi. Vtedy jej mučiteľ, vojenský veliteľ Diodoros, dostal správu o smrti svojej manželky Firminy. V zúfalstve padol Eudokii k nohám a prosil ju o jej navrátenie k životu. Keď ju Eudokia vzkriesila, Diodor i Diogenés uverili v Krista a spolu so svojimi rodinami sa dali pokrstiť.
Eudokia žila istý čas v Diodorovom dome a pomáhala novoobráteným kresťanom na ceste viery. Keď raz jediného syna istej vdovy, ktorý pracoval v sade, pohrýzol had a zomrel, povedala Diodorovi: “Prišiel čas, aby si ukázal svoju vieru vo všemohúceho Boha, ktorý vypočúva modlitby kajúcich hriešnikov a pre svoje milosrdenstvo vypĺňa ich prosby." Diodoros sa necítil hodným takej odvahy pred Bohom, ale na pokyn svätej Eudokie v Kristovom mene prikázal mŕtvemu vstať. Pred očami všetkým prítomných mladík vstal. Eudokia sa vrátila do svojho monastiera a prežila v ňom celkovo päťdesiatšesť rokov.
Po Diogénovej smrti sa stal správcom mesta krutý prenasledovateľ kresťanov Vincent. Keď sa dozvedel o nebojácnej vyznávačke kresťanskej viery, prikázal ju uväzniť a stať. Písal sa 1. marec roku 107.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš