Ap. 47. začalo 24.5.

V tých dňoch sa Pavol uprene zahľadel na veľradu a povedal: „Bratia, ja som si počínal podľa najlepšieho svedomia pred Bohom až do tohto dňa.“ Tu veľkňaz Ananiáš rozkázal tým, čo stáli pri ňom, aby ho udreli po ústach. Vtedy mu Pavol povedal: „Boh udrie teba, ty obielená stena! Sedíš tu, aby si ma súdil podľa Zákona, a proti Zákonu ma kážeš biť?“ Tí, čo tam stáli, povedali: „Božieho veľkňaza znevažuješ?“ Pavol vravel: „Nevedel som, bratia, že je to veľkňaz; veď je napísané: ,Kniežaťu svojho ľudu nebudeš zlorečiť.‘“ Ale Pavol vedel, že jedna časť sú saduceji a druhá farizeji, preto zvolal vo veľrade: „Bratia, ja som farizej, syn farizejov. Pre nádej a zmŕtvychvstanie ma súdia.“ Ako to povedal, nastala medzi farizejmi a saducejmi hádka a zhromaždenie sa rozčeslo. Lebo saduceji tvrdia, že niet zmŕtvychvstania ani anjela, ani ducha, kým farizeji vyznávajú jedno i druhé. Strhol sa veľký krik a vstali niektorí zákonníci z časti farizejov a preli sa: „Nenachádzame nič zlé na tomto človekovi. A čo ak s ním hovoril duch alebo anjel?!“ Keď hádka silnela, veliteľ z obavy, že Pavla roztrhajú, poslal dolu vojakov, aby im ho vyrvali a odviedli do pevnosti. V nasledujúcu noc stál pred ním Pán a hovoril: „Buď pevný! Lebo ako si o mne svedčil v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme.“