Návrat 40 - 20.2. 20.2.
V rámci pôstnej duchovnej aktivity NÁVRAT 40 prinášame zamyslenia k starozákonným čítaniam z knihy proroka Izaiáša, ktoré sa čítajú vo Veľkom pôste na 6. hodinke a k novozákonným čítaniam radových evanjelií v soboty a nedele počas obdobia Veľkého pôstu
Iz 1, 1-20
Starozákonné náboženské predstavy odzrkadľovali niekedy veľmi zjednodušené, až primitívne chápanie vzťahu k Bohu. Nešlo ani tak o vytvorenie skutočného vzťahu, ako skôr o akési naklonenie si Božej priazne, o potrebu “zapáčenia sa” Bohu prostredníctvom série správne vykonávaných obradov. Aj pohania boli presvedčení, že ak bude “boh” uspokojený, teda “nasýtený” obeťami, bude na našej strane, alebo aspoň nebude zosielať tresty a nešťastia, prípadne tieto tresty a nešťastia zošle na našich protivníkov. My si potom budeme môcť spokojne robiť, čo sa nám zachce.
V tomto kontexte je pochopiteľná kritika, ktorú v Božom mene prednáša ľudu prorok Izaiáš. “V krvi býčkov, baránkov a capov nemám zaľúbenie”. Obraz zakrvavených rúk, ktoré sa zdvíhajú k modlitbe je hroznou predstavou formalizmu, ktorý je priam rúhaním sa Bohu.”Keď aj hromadíte modlitby, ja ich nevyslyším,veď vaše ruky sú plné krvi.” Modlitba teda nesmie byť spájaná s predstavou “splnenia si povinnosti”, ale musí byť prejavom vnútorného postoja obrátenia, pokory, radosti, úcty.
Koľkokrát v histórii sme už boli svedkami oprávneného pohoršovania sa nad rozporom medzi slovami a skutkami. Vzťah k Bohu, ktorého nevidíme je dosvedčovaný kvalitou vzťahu k blížnemu … k tomu, ktorého vidíme a v ktorom môžeme vidieť Božiu tvár.
Pán Ježiš vo svojom obraze posledného súdu toto všetko zhrnul do jednoduchých slov: “Čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste to urobili”.
Ľudstvo potrebovalo celé stáročia, ba tisícročia, aby, aspoň čiastočne, začalo chápať túto jednoduchú pravdu. Aj dnes,okolo nás i v nás samých, ale pociťujeme, že ešte stále máme v tejto oblasti mnoho nedostatkov. Sériu príkladov si každý môže doplniť aj z vlastnej skúsenosti. Je ľahšie milovať Boha ako blížneho. A preto aj k nám zaznieva dnes Izaiášov hlas, ktorý je priamou a konkrétnou výzvou k napĺňaniu sociálneho rozmeru našej viery, ako prvému predpokladu “bohoslužby”:
“Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu!”
Na druhej strane, naše kresťanstvo nesmie byť zredukované na prirodzenú etiku a sociálnu spravodlivosť. Byť dobrým človekom - to nie je posledný cieľ kresťana. To je štartovná, východisková pozícia k tomu, aby o sebe mohol začať uvažovať ako o kresťanovi, teda ako o človeku, ktorý cez prirodzenú ľudskú spravodlivosť a dobrotu, cez vyvážený vzťah k blížnemu, môže potom vytvárať aj svoj skutočný hlboký vzťah k Bohu, ku svojmu poslednému cieľu a najvyššiemu dobru.
vladyka Cyril Vasiľ SJ