Náš prepodobný otec Izidor Peluzijský

Izidor sa narodil okolo roka 350 po Kristovi vo významnom egyptskom meste Alexandria ako dieťa urodzených a nábožných rodičov. Ich prostredníctvom patril medzi príbuzenstvo tamojších arcibiskupov Teofila (385 – 412) a svätého Cyrila (412 – 444, liturgická pamiatka 18. januára a 9. júna). Hoci si veľmi dobre osvojil svetskú vedu a mal všetky predpoklady stať sa vysokopostaveným mužom, ešte v mladosti sa rozhodol úplne zasvätiť službe Bohu a odišiel na vrch Peluzion, kde viedol prísny pustovnícky život. Nosil výlučne odev z tvrdej srsti, jedol iba korienky a rozličné byliny, zachovával mlčanie a pomáhal chudobným. Z vrchu Peluzion raz odcestoval na návštevu do Konštantínopola, hlavného mesta Rímskej ríše, aby videl a počul svätého Jána Zlatoústeho (398 – 404, liturgická pamiatka 13. novembra a 30. januára). Stretnutie s ním urobilo na Izidora mimoriadne hlboký dojem a odrazilo sa takmer vo všetkom jeho ďalšom počínaní. Po návrate pokračoval v prísnom mníšskom živote, pričom sa nebál robiť výčitky pre pokrytectvo a nespravodlivosť ani biskupovi Teofilovi a miestnym vladárom. Vysoká vzdelanosť, duchovná múdrosť a prísny asketický život zhromaždili okolo Izidora mnohých nadšencov úsilia o nábožnosť. Vďaka nim bol vysvätený na presbytera (kňaza) a postupne získal takú vážnosť, že nielen biskupi a miestni vladári, ale dokonca aj cisár a alexandrijskí patriarchovia sa obracali naňho s prosbou o radu. Vieme, že napísal vyše desaťtisíc listov obsahujúcich užitočné duchovné ponaučenia; zachovalo sa ich približne dvetisícdeväťdesiat. Niektoré poslal alexandrijskému arcibiskupovi Teofilovi a rímskemu cisárovi Arkadiovi (395 – 408), aby obraňoval svätého Jána Zlatoústeho, keď bol protiprávne zosadený z biskupskej katedry a poslaný do vyhnanstva. Neskôr prispel k zaradeniu spomínaného muža do zoznamu svätých. Vďaka jeho iniciatívam adresovaným cisárovi Teodózovi II. Mladšiemu (408 – 450) bol na rok 431 zvolaný Prvý efezský koncil, teda tretí ekumenický snem, na ktorom bol zavrhnutý blud nestorianizmu (vraj Kristovej Matke nepatrí titul Bohorodička). Svätý Izidor vo svojom liste posmievačovi Terasiovi píše: „Keby ťa cisár poveril strážiť mestské hradby...a zbadal by si, že nepriateľ preráža a rúca múry, aby ľahšie vstúpil dovnútra, nebránil by si mu v tom s pomocou všetkých nástrojov a zbraní...? Určite by si konal práve takto, aby si ochránil mesto i seba pred nepriateľmi a aby si preukázal vernosť a horlivú podriadenosť kráľovi. Nepatrí sa teda, aby sme aj my, ktorých Boh ustanovil vo svojej Cirkvi za učiteľov, rozhodne povstali pri Áriovi, ktorý nielen napadol Kristovo stádo, ale aj mnohých zahubil? Pretrpieť čokoľvek za túto vec považujem za nič a po ničom tak veľmi netúžim, ako pretrpieť všetko za pravú vieru.“ Svätý Izidor vo svojom liste Antóniovi takto píše o jednotlivých životných stavoch: „Tých, ktorí si chránia panenstvo, treba prirovnávať k slnku. Tých, ktorí neporušene zachovávajú vdovstvo, treba prirovnávať k mesiacu. A tých, ktorí počestne žijú v manželstve, treba prirovnávať k hviezdam. Je to v súlade s tým, čo hovorí svätý apoštol Pavol: Iný je jas slnka, iný jas mesiaca a iný jas hviezd (1 Kor 15, 41a).“ Veľmi zaujímavo píše svätý Izidor o skromnosti a poníženosti: „Kto si zachováva ponížené zmýšľanie, u toho aj cnosti bývajú žiarivejšie. Kto nemá takéto zmýšľanie, jeho žiarivé cnosti temnejú a veľké sa zmenšujú. Kto teda chce, aby jeho cnosti boli veľké, nech ich nepovažuje za veľké a ukáže sa ich skutočná veľkosť.“ Osobitne vážne vyznievajú Izidorove slová adresované biskupovi Palladiovi ohľadom dôstojnosti kňazského stavu: „Nositelia kňazského rádu majú vynikať väčšou svätosťou i čistotou než tí, ktorí sa usídlili vo vrchoch alebo na púšťach. Tí prví majú totiž na starosti aj seba aj ľud, kým tí druhí len seba. Tí prví sú navyše postavení na výšine takej úcty, že všetci skúmajú a rozoberajú ich život, zatiaľ čo tí druhí žijú v jaskyniach.“ Náš prepodobný otec Izidor Peluzijský sa dožil relatívne vysokého veku a pravdepodobne v roku 436 v pokoji odovzdal svoju dušu do Božích rúk. Autor: ThLic. Marcel Gajdoš