Svätý apoštolom rovný Aberkios Divotvorca, hierapolský biskup
Jeho meno má grécky pôvod a neznámy význam.
Aberkios bol biskup-misionár vo frýgijskom meste Hierapolis. Podľa Rímskeho martyrológia žil za čias cisára Marca Aurélia. Keď rozkaz cisára priniesť obetu modlám dorazil aj do Hierapolisu, Aberkios vraj modly porozbíjal. V celom meste vládol rozruch, hoci sa vďaka jeho divotvorectvu obrátilo mnoho pohanov na kresťanstvo.
Ako 72-ročného ho vraj sám pozval cisár do Ríma, aby oslobodil od démonov jeho dcéru Lucillu. Po jej uzdravení pôsobil Aberkios v Sýrii a potom sa vrátil do Hierapolisu, kde mu Boh zjavil kedy zomrie.
Ako pokračuje životopisná legenda, Aberkios si sám vykopal hrob, pripravil náhrobný nápis, napomenul ľud k zbožnému životu a ustanovil svojho nástupcu. Zomrel okolo roku 200.
Aberkius Divotvorca je možno autorom obranného spisu kresťanskej viery, ktorý bol adresovaný cisárovi.
Na ikonách sa znázorňuje v biskupskom rúchu ako stojí v púšti. V pozadí sú hory a on dvíha svoje ruky k nebu, s prosbou za mesto Hierapolis a za prenasledovaných kresťanov.
Žili v prvej polovici 3. storočia a volali sa Maximilián, Jamblich, Martinián, Ján, Dionýz, Exakustodián a Anton. Prvý bol synom správcu Efezu, ostatní boli synmi ďalších popredných občanov toho istého maloázijského mesta. Poznali sa od detstva, vyznávali kresťanskú vieru a napokon sa dali na vojenskú dráhu.
Raz prišiel cisár Décius (249 – 251) z Kartága do Efezu a prikázal všetkým obyvateľom, aby priniesli obetu bohom. Na základe udania, že odmietajú poslúchnuť rozkaz, dostali spomenutí mladíci predvolanie. Keďže pred cisárom otvorene vyznali vieru v Krista, ihneď im boli odobraté opasky - znaky vojenskej hodnosti. Keď však panovník videl, že pochádzajú z významných rodín, rozhodol sa nechať im čas na rozmyslenie: prepustil ich na slobodu, kým sa nevráti z plánovanej výpravy.
Mladíci odišli z mesta a skryli sa v jaskyni na vrchu Ochlon, kde trávili čas v modlitbách a príprave na mučenícku smrť. Keďže Jamblich bol najmladší, práve on si obliekal žobrácke handry a chodieval do mesta kupovať chlieb.
Keď sa cisár znova vrátil do Efezu a dozvedel sa, že mladíci rozdali svoj majetok a nechcú priniesť obetu bohom, prikázal zavaliť vchod do jaskyne kameňmi, aby v nej zomreli od hladu a smädu. Dvaja tajní kresťania Teodor a Rufín, ktorí boli prítomní pri zamurovaní vchodu, túžili zachovať pamiatku na týchto svätcov, preto na dve olovené dosky napísali ich mená, okolnosti utrpenia i smrti a vložili do medenej skrinky medzi kamene. Na základe zvláštneho Božieho zámeru a zásahu však siedmi mladíci v zamurovanej jaskyni nezomreli, no padol na nich zvláštny spánok, pri ktorom ich telá nezhnili a šaty sa nerozpadli.
Prešlo mnoho rokov a prenasledovania kresťanov sa skončili. Za cisára Teodózia Mladšieho (408 - 450) sa však objavili bludári, ktorí odmietali veriť vo vzkriesenie mŕtvych pri druhom Kristovom príchode. Niektorí hovorili, že po smrti zaniká telo i duša, iní zasa, že duša síce zostáva, no telo sa rozpadá na prach a nemôže byť vzkriesené.
V tom čase majiteľ územia, na ktorom sa nachádzal vrch Ochlon, začal budovať kamennú ohradu a robotníci rozobrali vchod do jaskyne; domnievali sa, že ide o súčasť vrchu. Vtedy Pán oživil mladíkov, akoby ich prebudil zo sna, pričom nemali ani tušenia, že ubehlo takmer dvesto rokov; mysleli si, že prespali jednu noc. S cieľom posilniť sa pred blížiacim sa mučením znova poverili Jamblicha ísť do mesta nakúpiť chlieb.
Mladík sa priblížil k Efezu a zostal ohromený, lebo zbadal nad bránou svätý kríž. Keď počul ľudí slobodne vyslovovať meno Pána Ježiša, začal pochybovať, či naozaj prišiel do svojho mesta. Keď sa kohosi spýtal, či je to Efez a dostal kladnú odpoveď, začal sa obávať o svoje duševné zdravie, či nezošalel, lebo nespoznával ani budovy ani ľudí. Rozhodol sa teda kúpiť chlieb a rýchlo sa vrátiť k ostatným. Vtedy ho však zatkli a obvinili ho, že ukrýva poklad starobylých mincí - peniaz, ktorý podal trhovníkovi, pochádzal totiž z čias cisára Décia. Priviedli Jamblicha k mešťanostovi, u ktorého sa vtedy nachádzal aj efezský biskup, a dlho ho vypočúvali.
Keď biskup počúval mladíkove nechápavé odpovede, spolu s mešťanostom a ľudom sa vybral k jaskyni. Pri vchode do jaskyne zbadal v hŕbe kameňov medenú skrinku, otvoril ju a prečítal z olovených dosiek mená siedmich mladíkov a okolnosti zamurovania jaskyne na základe rozkazu cisára Décia. Keď vstúpil dovnútra a zbadal tam živých mladíkov, všetci pochopili, že prostredníctvom ich prebudenia z dlhého sna odhaľuje Pán svojej Cirkvi tajomstvo vzkriesenia mŕtvych.
Čoskoro prišiel do Efezu aj sám cisár a osobne sa rozprával s mladíkmi niekoľko dní po sebe. Oni potom pred očami všetkých sklonili hlavy a znova zosnuli, no tentoraz do všeobecného vzkriesenia. Cisár chcel každého z mladíkov uložiť do osobitej truhly vyrobenej zo striebra a zlata, avšak na základe zjavenia nechal ich telá ležať v jaskyni na zemi.
Liturgickú pamiatku siedmich svätých mladíkov z Efezu slávime dvakrát do roka, konkrétne 4. augusta a 22. októbra. Jeden deň je spomienkou na ich prvé a druhý deň na ich druhé zosnutie.