Svätý mučeník Emilián
Meno dnešného svätca má latinský pôvod a znamená „horlivý“.
Emilián je mučeníkom z čias Juliána Odpadlíka. Bol otrokom miestneho starostu. Ako o jeho živote hovorí legendami opradená správa, po tom, čo miestodžiteľ prečítal cisárov edikt namierený proti kresťanom, Emilián zničil v pohanskom chráme oltáre a poprevracal sochy, za čo ho popravili.
Jeho pozostatky preniesli do Konštantínopolu, kde sa stal patrónom jedného chrámu.
Podľa heiligenlexikon.de a VHL spracoval Ján Sabol
Meno Hyacint má grécky pôvod a je odvodené od kvetiny Hyacint.
Dnešný mučeník trpel v paflagónskom meste Amastris. Ako píše grécky Synaxár, jeho rodičia sa volali Teoklit a Neonila, alebo Teonila. Bohaté životopisné legendy neponúkajú informácie o dobe, v ktorej žil.
Obyvatelia mesta, kde Hyacint zomrel, si vraj uctievali ako božstvo strom brest, alebo lotus. Hyacint presviedčal obyvateľov a tým sa snažil modloslužbu odstrániť. Keď nebol úspešný, strom tajne zoťal. V meste zavládli nepokoje a podozrenie padlo na Hyacinta. Hnev ľudu sa vyvŕšil na Hyacintovi, až kým ho nepostavili pred sudcu Canstritia. Keď priznal vinu, sudca ho odovzdal davu, ktorý ho zlynčoval na smrť. Pri jeho hrobe sa v deň jeho spomienky vraj zvykol tvoriť vzdušný vír naplnený pieskom, ktorý mnohí dlho považovali za prostriedok na uzdravenie z mnohých chorôb.
Svätého Hyacinta z Amastridy si ctia aj na západe, o čom svedčí Rímske martyrológium.
Podľa heiligenlexikon.de a VHL spracoval Ján Sabol
Svorad pochádzal z Poľska, údajne sa narodil okolo r. 980 niekde v okolí rieky Visly v rodine roľníka. Traduje sa, že ako mladý mních žil neďaleko slovenských hraníc v dedine Tropie nad Dunajcom. Ako mnohí iní, pridržiaval sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý r. 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii, Svorad odišiel na územie Slovenska. Usadil sa v kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Zložil sľuby a stal sa benediktínom. Pri sľuboch prijal meno Andrej. Keď dovŕšil 40 rokov – podľa vtedajších predpisov – mohol odísť ako pustovník do samoty a žiť podľa hesla „Modli sa a pracuj!“ Pridružil sa k nemu mladý rehoľný brat Benedikt. Keďže však nemali pokoj od mníchov ani od nábožných veriacich, odišli na Skalku pri Trenčíne. Žili veľmi prísnym životom, v pôste a odriekaní. Počas štyridsaťdenného pôstu mal k dispozícii ako stravu len štyridsať orechov. V robote pritom neustával – klčoval les. V noci sedával v otesanom dubovom kláte, don ktorého napichal ostré bodce. Akonáhle mu hlava klesla od únavy a telo sa naklonilo, okamžite bol hore a pokračoval v modlitbe. (zo Života svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka od päťkostolského biskupa Maura z r. 1064)
Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, odišiel na Zobor do kláštora. Po jeho smrti našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Zomrel asi r. 1034. Kde ho pochovali hneď po smrti, nevieme. Teraz sú jeho pozostatky uložené spolu s pozostatkami sv. Benedikta v nitrianskej katedrále.
O svätom Benediktovi vieme veľmi málo. Jedinú správu o ňom udáva päťkostolský biskup sv. Maurus, ktorý poznal Benedikta osobne. Píše v nej, že po smrti Andreja-Svorada sa Benedikt rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život. Zrejme o tri roky neskôr prišli k nemu zbojníci v nádeji, že má veľa peňazí. Odvliekli ho nad rieku Váh, zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby tam čosi pozoroval. Istý muž sa na tom mieste ponoril do vody a tam našiel neporušené Benediktovo telo. Pochovali ho v bazilike sv. Emeráma v Nitre, v tom istom hrobe, kde odpočíval sv. Andrej-Svorad.
Zdroj Životopisy svätých