Nedeľa o Samaritánke
Rozhovor Ježiša Krista so samaritánskou ženou pri studni, je skvelým príkladom ako si počínať pri evanjelizácií. Neraz túžime svedčiť o Kristovi, ale nevieme ako začať, prípadne ak začneme, neuspejme. Skúsme sa naučiť pár základných krokov.
Ježiš Kristus tým, že nadviazal rozhovor so ženou, porušil vtedajšiu spoločenskú etiketu, ktorá bránila takémuto rozhovoru so ženou a navyše Samaritánkou. Preto jeho prosba o vodu, musela vyzerať ako veľký kompliment, ako prejav úcty. Samaritánku toto gesto udivilo. Rovnako ju neskôr udivilo, že Ježiš neodsúdil jej hriešny spôsob života, aj keď mal k tomu perfektnú príležitosť.
Práve v tomto neraz robíme chybu. Nemáme dostatočnú úctu k druhému a príliš sa ponáhľame s odsúdením určitého skutku alebo postoja. Ježiš Kristus toto neurobil. Otvoril si tak cestu k jej srdcu a o pár minút neskôr do neho mohol vložiť radostnú zvesť o „živej vode“. Naučiť sa vyhýbať súdu a umeniu správneho používania komplimentov, je dôležitým krokom pre úspešnú evanjelizáciu.
Spisovateľ Charles Trumbull raz cestoval vlakom. Na jednej stanici nastúpil podnapitý muž. Len čo sa vlak pohol, začal dáviť na začiatku vagóna. Na tvárach cestujúcich sa objavil zhnusený výraz. Muž potom na neistých nohách prešiel vagónom a sadol si vedľa spisovateľa. Napil sa z fľaše a potom ponúkol alkohol Trumbullovi. Spisovateľ ho však neodsúdil pre jeho stav. Povedal: „Nie, ďakujem. Ale vidím, že ste veľmi šľachetný a dobrosrdečný človek.“ V očiach podnapitého muža sa objavil údiv, ale aj akási vďačnosť. Nasledoval rozhovor, ktorý neskôr priviedol tohto muža na cestu viery.
Ježiš nám dáva príklad – prijmime ho.
www.grkatza.sk
Po smrti rímskeho cisára svätého Konštantína Veľkého (liturgická pamiatka 21. mája), ktorý svojím Milánskym ediktom z roku 313 povolil kresťanstvo, nastúpil na trón jeho syn Konštancius. Aj on síce zavrhoval pohanské náboženstvo a podporoval kresťanstvo, nie však v jeho ortodoxnosti, ale v jeho ariánskej podobe, ktorú odsúdil ekumenický koncil v roku 325, teda Prvý nicejský snem. Konštancius prenasledoval pravoverných biskupov, svojvoľne ich zosadzoval zo stolcov, uvrhoval ich do väzenia a zástancom arianizmu dával najvyššie miesta v štátnej správe. Tieto rozpory vo vnútri kresťanstva oslabovali Kristovu Cirkev aj navonok.
V tom čase, konkrétne 7. mája 351 o deviatej hodine dopoludnia, teda v utorok pred sviatkom Nanebovstúpenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, sa kvôli zahanbeniu bludárov a posilneniu pravoverných ukázalo vo svätom meste Jeruzaleme zvláštne znamenie: Na oblohe zažiaril nevýslovným svetlom, ďaleko silnejším ako slnečný jas, úctyhodný Pánov kríž. Rozprestieral sa od Golgoty, na ktorej bol kedysi ukrižovaný Ježiš Kristus, až po Olivový vrch, ktorý je vzdialený takmer tri kilometre; jeho šírka bola rovnaká ako jeho dĺžka. Vzhľad svätého kríža pripomínal mnohofarebnú dúhu a priťahoval k sebe pohľady všetkých. Prekvapení Jeruzalemčania, nech sa nachádzali kdekoľvek a robili čokoľvek, vychádzali na ulice a pozorovali toto zvláštne znamenie. Potom sa všetci, muži aj ženy, deti aj starci, domáci aj cudzinci, pravoverní aj heretici, ponáhľali do chrámu, kde jednomyseľne s nadšením oslavovali Ježiša Krista ako jednorodeného Božieho Syna, zrodeného z Otca, to jest z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého (nicejské vyznanie viery). Ba dokonca aj mnohí nekresťania, keď videli toto znamenie, začali vyznávať, že kresťanská viera je pravá a pravdivá, že nepredkladá ľuďom slová pochádzajúce z ľudskej múdrosti, ale zo zjavenia od Svätého Ducha.
O udalostiach spojených so zjavením úctyhodného Pánovho Kríža na oblohe vo svätom meste Jeruzaleme informoval svätý Cyril, jeruzalemský arcibiskup (liturgická pamiatka 18. marca) cisára Konštancia svojím listom, ktorým ho vyzýva obrátiť sa k ortodoxnosti. Keď nás svätý Gregor Teológ (liturgická pamiatka 25. januára) informuje, že cisár Konštancius pred svojou smrťou v roku 361 oľutoval prenasledovanie pravoverných kresťanov, môžeme rozumne predpokladať, že k tomu prispeli aj spomenuté udalosti. Významný cirkevný historik 5. storočia Sózomen svedčí vo svojom diele Cirkevné dejiny o tom, že pod vplyvom zvláštneho znamenia Pánovho kríža pokorne prijali svätý krst a stali sa kresťanmi tiež mnohí Židia.
Aj my oslavujme Krista, nášho Boha, a klaňajme sa podnožke jeho nôh, teda svätému krížu. Ponížene prosme Pána Ježiša, aby nám pri svojom druhom a hroznom príchode dovolil uvidieť znamenie Syna človeka (Mt 24, 30), čiže svätý kríž, a ním aby nám, sťa kľúčom, otvoril dvere nebeského kráľovstva. Môžeme tak urobiť aj slovami tropáru a kondaku k tomuto dňu. Tropár, 8. hlas: „Nad slnko jasnejšie zažiaril teraz obraz tvojho kríža, * ktorý si rozprestrel od svätého vrchu až po lebečné miesto. * V ňom si urobil zrejmou tvoju silu, Spasiteľ, * ním si posilnil našich verných kráľov. * Kriste Bože, zachraňuj ich neprestajne * pre modlitby Bohorodičky a spas nás.“ Kondak, 4. hlas „Úctyhodný kríž, ktorý otvoril uzamknuté nebesá, * na nebesiach vydáva úctyhodné lúče a na zemi zažiaril. * Prijímame preto pôsobenie jeho žiary, * a smerujeme k nezapadajúcemu svetlu. * Máme ho aj v bojoch, * zbraň pokoja, nepremožiteľné víťazstvo.“
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš