Svätý prorok Daniel; traja svätí mládenci Ananiáš, Azariáš a Mízael
Gréckokatolícka cirkev nám 17. decembra pripomína svätého proroka Daniela. Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je sudca“.
Dnešný starozákonný svätec je hlavnou postavou prorockej knihy Daniel, ktorá rozpráva o jeho živote a víziách.
Daniel prišiel v roku 605 pred Kristom za panovania Nabuchodonozora ako vyhnanec do Babylonu. Spoločne s ďalšími mladíkmi ho vzdelávali pre služby babylonského dvora. Pre svoju čestnosť a múdrosť mal za čias viacerých babylonských a perzských kráľov vplyvné postavenie.
Podľa Rímskeho martyrológia by mal byť pochovaný v Babeli, podľa iných tradícií v Súzach.
Od počiatkov kresťanského umenia, patria Danielove motívy k častým témam. Znázornenie v levovej jame sa stalo paradigmou vykúpenia zo smrti. Ďalšie znázornenie Daniela medzi levmi možno nájsť v katakombách, na plastikách, slonovine, zlatých nádobach a lampách.
Daniel pre svoj pobyt v jame, ovplyvnil od konca stredoveku až do súčasnosti históriu a kultúru baníctva. Podľa neho bolo pomenovaných množstvo baní.
Gréckokatolícka cirkev si dnes pripomína svätého mučeníka Sebastiána a jeho spoločníkov. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Úctyhodný“.
O Sebastiánovi existujú len veľmi skromné informácie. Ambróz o ňom vie, že pochádzal z Milána a v Ríme zomrel ako mučeník. Zoznam mučeníkov Rímskeho Chronografa z roku 354 spomína Sebastiána 20. januára a uvádza ako miesto pochovania Coemeterium v katakombách na Via Appia. Sebastiánov hrob bola jednoduchá lokula v galérii pri vstupe do menovaných katakomb. Jeho smrť sa preto datuje do čias prenasledovania kresťanov okolo druhej polovice tretieho storočia.
V prvej polovici piateho storočia vznikol legendárny životopis. Jeho autorom je pravdepodobne Arnobius Mladší.
Zo Sebastiána sa stáva dôstojník cisárskej gardy, ktorý je na príkaz Diokleciána rozstrieľaný šípmi. Vďaka starostlivosti kresťanskej vdovy Ireny sa zotaví a pre svoju opätovnú úprimnosť je kyjmi ubitý k smrti. Jeho telo, hodené do veľkej stoky „cloaca maxima”, vraj pochovala istá kresťanska Lucina v katakombách na začiatku krypty, pri stopách apoštolov.
Kvôli včasnému a horlivému miestnemu kultu sa rozšírilo miesto okolo lokuly na pravouhlú hrobku. V polovici štvrtého storočia sa hrobka prepojila schodiskom s Bazilikou svätých apoštolov, ktorá bola postavená nad katakombami a neskôr ju pomenovali podľa Sebastiána.
Za Inocenta I. došlo k rozšíreniu hrobky, pribudli maľby, mramor a dvojité schodisko. Sixtus II. vybudoval v katakombách kláštor. V ňom vytvorený životopis napomohol rozšíreniu kultu svätca v celej Cirkvi.
Najstaršie vyobrazenie svätého Sebastiána, ešte bez osobnej charakteristiky, sa nachádza v hrobke svätej Cecílie v Kalixtových katakombách a na mozaikách z takmer rovnakého obdobia v Ravene. Vplyvom legiend od siedmeho storočia vznikali vyobrazenia Sebastiána ako rímskeho legionára s bradou. V období renesancie vznikla podobizeň, akú poznáme dodnes, pekného mladíka priviazaného o peň alebo stĺp, prebodnutého šípmi.