Povýšenie úctyhodného a životodarného Kríža nad celým svetom

Patrí k všeobecným javom, že človek zahŕňa zvláštnou pozornosťou všetko to, čo mu pripomína milovanú osobu, alebo čo má priamy vzťah k nej. Tak napríklad pre manžela, či manželku je snubný prsteň čímsi hodnotnejším, ako kúsok viac, či menej vzácneho kovu, pretože je symbolom vzájomnej lásky a celoživotnej vernosti. Táto všeľudská citlivosť nachádza svoje miesto a osobitné prejavy aj v duchovnom živote človeka – v náboženstve. Jedným z dôkazov toho je aj sviatok Povýšenia sv. Kríža. Kríž je totiž symbolom najväčšej lásky a s ňou spojenej obety, je spomienkou na osobu Ježiša Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý svojou smrťou na ňom zmieril ľudstvo s Otcom a otvoril nám cestu spásy. Kríž sa stal symbolom kresťanov od prvých čias, aj keď pre pohanov bol iba opovrhnutiahodným nástrojom popravy. Už sv. Pavol píše, že „slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Vonkajšia, verejná úcta sv. krížu nebola možná v čase, keď kresťanstvo bolo rímskou ríšou prenasledované, či v lepšom prípade iba trpené a zaznávané. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom bolo možné aj verejne prejavovať úkony kresťanskej viery. Tak sa rozvinula aj verejná úcta kresťanov k posvätným miestam a k všetkým pamiatkam, ktoré pripomínajú osobu Ježiša Krista. Cisár Konštantín, ktorý pripisoval svoje víťazstva práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol postaviť kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia, na jeruzalemskej Golgote. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, ktorý dal na Golgote postaviť cisár Hadrián, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Keďže v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy niekde poblíž miesta exekúcie, pri odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj aj jamu s troma krížmi a ceduľou s nápisom, ktorý podľa zmienok evanjelistov bol umiestnený na Kristovom kríži. Ktorý z troch krížov patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal, aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená. Na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou, na ktorej Kristus priniesol svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr – v roku 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža. Jedným zo vzácnych historických prameňov, opisujúcich liturgické obrady v Jeruzaleme, je spis pútničky Etérie francúzskej Akvitánie, ktorá navštívila Jeruzalem v roku 386. Pri opise veľkonočných obradov uvádza aj, akým spôsobom vzdávali veriaci úctu Kristovmu krížu. „Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov kríž. ...Tieto slávnosti trvajú týždeň.“ A na inom mieste spisu zasa: „Na Veľký piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho dreva; pri jeho boju z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú pojednom, uklonia sa, pobozkajú kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“ Ako teda vidíme, už od 4. storočia v Jeruzaleme existovala tradícia týždennej úcty sv. krížu po 14. septembri, ktorá je dnes typická pre východnú cirkev i vzdanie úcty krížu zaradené do veľkopiatočnej liturgie, ako je to zvykom v západnom obrade. História pozostatkov sv. Kríža mala aj naďalej pohnuté osudy. Časť pozostatkov bola krátko po nájdení poslaná do Ríma, kde boli uložené v Bazilike sv. Kríža. V roku 614 zasa perzský kráľ Chozroes vyplienil a dobyl Jeruzalem, pričom odvliekol do otroctva značnú časť kresťanského obyvateľstva, ako aj patriarchu Zachariáša a odniesol do Perzie aj spomínaný relikviár s pozostatkami Kristovho kríža. V tom období sa byzantská východorímska ríša nachádzala v období vnútorného oslabenia a roztrieštenej administratívy. Cisár Heraklios, ktorý krátko predtým nastúpil na trón, však zmobilizoval všetky sily na zreorganizovanie krajiny a na znovuzískanie stratených území. Po šesťročnom vojnovom ťažení sa mu v roku 628 napokon podarilo definitívne poraziť perzské vojská. Perzský kráľ Kovrad Široe bol nútený podpísať mierovú zmluvu a jedným z dôsledkov bolo aj prepustenie a vrátenie relikvie sv. kríža. V roku 630 bol sv. kríž vrátený do Jeruzalema a cisár Heraklius ho chcel osobne zaniesť na Golgotu. Keď sa však, nesúc relikviu, priblížil k posvätným miestam, akoby ho zadržiavala akási neviditeľná sila, takže sa nemohol pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš a povedal: „Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ta máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“ Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul sa a takto v prostom rúchu a na boso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich. Ten istý cisár Heraklios však o niekoľko rokov na to prikázal priniesť pozostatky sv. kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem už ohrozovali Arabi, šíriaci islam. Nie je možné ďalej detailne sledovať osudy jednotlivých častí pozostatkov sv. kríža a nakoniec to nie je ani samo o sebe najdôležitejšie. Tento krátky historický prehľad nám však môže pomôcť lepšie pochopiť zmysel sviatku sv. Kríža. Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samotnému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi aj na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Fil 2, 8-11).