Svätý mučeník Mamant
V prvej polovici 3. storočia žili v provincii Paflagónia na severe Malej Ázie manželia Teodot a Rufína. Vynikali nielen vysokým spoločenským postavením (patrili medzi patricijov - rímsku šľachtu), ale aj hlbokou oddanosťou Kristovi, pre ktorú boli vypočúvaní a prevezení do kapadóckej Cézarey, kde napokon zomreli mučeníckou smrťou. Istá bezdetná vdova Ammia pochovala ich telá a rozhodla sa postarať aj o chlapčeka, ktorý sa Teodotovi a Rufíne narodil vo väzení.
Dieťa rástlo, no veľmi dlhý čas nič nerozprávalo. Až v piatom roku svojho života nečakane povedalo „mama“, kvôli čomu ho začali nazývať Mamantom. Keď ho Ammia dala do školy, šikovnosťou natoľko predčilo všetkých svojich vrstovníkov, že to vyvolávalo všeobecný údiv.
Za vlády cisára Aureliána (270 – 275) sa pri výchove k pohanstvu využívala úspešná taktika sústreďovať pozornosť na deti a mladých ľudí. Avšak Mamantovi spolužiaci odmietali v tejto veci plniť cisárovu vôľu, pretože Mamant im sťa skúsený starec dokazoval márnosť pohanstva. Keď sa o tom dopočul vtedajší správca cézarejskej oblasti Démokritos, dal si ho predviesť a spýtal sa, či vyznáva kresťanskú vieru. Keď mu približne pätnásťročný Mamant odpovedal, že naozaj vyznáva Krista a usiluje sa obrátiť k nemu aj iných, Démokritos vydal rozkaz odviesť ho do chrámu Serapida (egyptský boh života, smrti a uzdravenia) a donútiť ho k obeti. Mamant mu však povedal: „Nesmieš ma trápiť, pretože som syn rodičov pochádzajúcich z popredného senátorského rodu.“ Démokritos si overil pravdivosť tohto tvrdenia a poslal Mamanta k cisárovi Aureliánovi, ktorý sa vtedy zdržiaval v meste Aigai.
Cisár prisľúbil Mamantovi život na cisárskom dvore, ak prinesie obetu, no mučenícku smrť, ak sa nepodvolí. Mamant mu povedal: „Všetky dobrodenia, dary a pocty, ktoré mi sľubuješ, stali by sa pre mňa ťažkými mukami, keby som si ich obľúbil namiesto Krista.“ Rozhnevaný cisár prikázal biť ho po celom tele, no Mamant hovoril: „Ani srdcom ani ústami sa svojho Boha a Kráľa Ježiša Krista nezrieknem.“ Aurelián prikázal páliť mu telo sviečkami, no oheň sa ho nechcel dotknúť, odvracal sa od neho. Keďže následné kameňovanie znášal tak, akoby ho obsypávali kvetmi, vojaci dostali príkaz utopiť ho v mori. Po ceste sa im však zjavil Pánov anjel, ktorý žiaril ako blesk, takže vojaci sa zľakli, zutekali a odsúdenca nechali tak.
Mamant odišiel do púšte neďaleko Cézarey, kde mu slúžilo za pokrm mlieko divých zvierat, ktoré sa mu bezvýhradne podrobovali. Čoskoro sa chýr o ňom rozšíril po celom kraji, preto boli poslaní vojaci, aby ho doviedli k miestodržiteľovi Alexandrovi. Mamant ich úctivo privítal, celkom dobrovoľne išiel s nimi a razantne odmietol obvinenia z čarodejníctva, keď povedal: „Zvieratá nekrotnú a nepodrobujú sa mi čarodejníctvom, ako si myslíš - ja ani neviem, v čom čarodejníctvo spočíva -, no hoci sú to nerozumné bytosti, predsa sa vedia báť Boha a ctiť si jeho služobníkov. Vy ste však oveľa nerozumnejší ako zvieratá, lebo si nectíte pravého Boha a ponižujete jeho služobníkov, keď ich nemilosrdne mučíte a zabíjate.“ Rozhnevaný miestodržiteľ prikázal trhať mu telo železnými nástrojmi, no mučeník všetko znášal, akoby to ani necítil. Mamanta hodili do rozpálenej pece, avšak Boh, ktorý kedysi uchránil pred ohňom troch mládencov v Babylone (Dan 3, 8 - 97), urobil to isté aj preňho. Keď to miestodržiteľ uvidel, rozkázal voviesť Mamanta do cirkusu a vypustiť naňho divé zvieratá. Vyhladnutá medvedica však pristúpila k nemu a poklonila sa mu, leopard mu krotko lízal pot z čela a lev sa vrhol na divákov, pričom mnohých roztrhal. Na Mamantovo slovo prestal a odišiel do púšte.
Na druhý deň znova voviedli Mamanta do cirkusu a vypustili naňho iného leva, no ani ten mu nechcel ublížiť. Vtedy rozhnevaný zástup kričal: „Odveď leva a my tohto čarodejníka ukameňujeme!“ Jeden zo žrecov zobral trojzubec a zabodol ho Mamantovi do brucha. Mučeník si vlastnými rukami držal vnútornosti, vyšiel za mesto a tam v jaskyni vypustil dušu.
Takto v roku 275 získal od Krista víťazný veniec Mamant, o živote ktorého sa zachovala aj kázeň svätého veľkňaza Bazila Veľkého.
Pochádzal z Konštantínopolu. Bol striebrotepcom. Vo svojom dome ubytoval palestínského mnícha Euzébia. Raz keď šli spoločne mestom, k mníchovi sa náhle otočil akýsi neznámy človek a riekol mu: "Otče, nie je vhodné, aby si šiel po pravici tohoto velikána." Mních o tom upovedomil patriarchu Eutichia a ten Jána vysvätil na klerika. Po Eutichiovej smrti bol Ján zvolený za konštantinopolského patriarchu. V tejto funkcii žil prísnym asketickým životom. Jedol len v nedeľu, a to trochu ovocia a zeleniny. Spal len málo, aj to sediac. Veľmi sa staral o svoje stádo. Boh mu udelil dar zázrakov. Vyháňal tiež zlých duchov. Svätý Ján zomrel 2.9.595 a bol pochovaný v Chráme svätých apoštolov.
Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3