Štyridsiati svätí mučeníci mučení v Sebastejskom jazere
Gréckokatolícka cirkev nám 9. marca pripomína štyridsiatich svätých mučeníkov, ktorých mučili na Sebastejskom jazere. Veľkú obľubu dnešných svätcov dokazujú početné literárne pramene. Zachovali sa homílie Bazila Veľkého, Gregora Nysského, Efréma Sýrskeho, ako aj sýrske, grécke a latinské životopisné legendy. Všetky sa zhodujú prinajmenšom v hlavných informáciách. Podľa nich boli dnešní svätci 40 kresťanskí vojaci rímskej bleskovej légie Legio XII Fulminata. Počas prenasledovania kresťanov, podľa Efréma za cisára Licínia (308-324), ich nahých vystavili krutej mrazivej zimnej noci na námestí v Sebaste (v súčasnosti turecké mesto Sivas,) alebo na zamrznutom jazere neďaleko mesta. Ich stuhnuté telá následne spálili. Kult a relikvie dnešných mučeníkov sa rýchlo rozšírili ako na Východe, tak aj na Západe. V Sebaste a kappadóckej Cézarei sa nachádzajú im zasvätené chrámy. V Ríme im zasvätené Oratórium z prelomu ôsmeho storočia pri chráme Santa Maria Antiqua zdobia fresky, ktoré znázorňujú ich príbeh.
Svätý Jozef sa narodil na Sicílii, ako syn Plotina a matky Agafie. Od detstva mal blízky vzťah k Bohu. Bol tichý, pokorný a stále rozprával len o svätých veciach. Jeho duša z mladého tela sa vznášala k Bohu, k Presvätej Bohorodičke, ku ktorej mal vždy srdečnú modlitbu. Keď Sicíliu napadli Saracéni, s rodinou utiekli do Pelopanesu. Len čo dovŕšil 15 rok života, prijal v Solúne mníšstvo a až vtedy zažila jeho duša pozemský pokoj. Začal žiť prísnym a zároveň anjelským životom. Pôstami a modlitbami prekvapoval všetkých, ba ja najstarších mníchov. Na kňaza bol vysvätený okolo roku 815. V tom čase monastier navštívil sv. Juraj Dekapolit (jeho pamiatka je 20. novembra). Keď sa zoznámil s jeho čnosťami, vzal ho so sebou do Carihradu, kde sa práve vtedy rozšírila heréza a cisár Lev Vormenin mučil kresťanov hrozným spôsobom. V Carihrade sa usadili neďaleko Chrámu sv. Sofie a Vakcha (7. október) a obaja vystupovali proti heretikom, navracali zblúdených, posilňovali slabších aj verných. Keď prenasledovanie zosilnelo, rozhodol sa sv. Juraj poslať Jozefa do Ríma k pápežovi Levovi III. (795-816), aby sa postavil na obranu svätej Cirkvi. Na lodi sa však dostal do rúk heretikov, ktorí ho odvliekli na ostrov Kryt, kde mu nasadili ťažké putá a hodili ho do žalára medzi ostatných mníchov.
Sv. Jozef sa stal anjelom útechy a pomoci pre všetkých trpiacich. Do ich sŕdc vlieval nové sily, posilňoval ich a zapaľoval láskou k Ježišovi Kristovi a tak mnohí z nich odvážne pretrpeli strašné mučenia (boli horšie ako za čias pohanov). S radosťou išli na smrť za Krista Spasiteľa. Vo väzení bol šesť rokov, až do smrti Leva Vormenina.
Ústne podanie však hovorí, že raz v noci sa sv. Jozefovi zjavil sv. Mikuláš Divotvorca a povedal mu, že mučiteľ zomrel. Potom ho zázračným spôsobom vyviedol zo žalára a preniesol do Carihradu. Žiak sa ponáhľal k svojmu učiteľovi sv. Jurajovi, ale ten už nežil. Jozef sa usadil pri chráme sv. Jána Zlatoústeho, kde odpočívali pozostatky sv. Juraja. Začali sa k nemu hrnúť žiaci, preto Jozef postavil monastier a Chrám sv. apoštola Bartolomeja, ktorého pozostatky uložil v chráme. Boh obdaril sv. Jozefa darom skladať krásne piesne, ale Boží sluha bál sa ich zapisovať. Raz v predvečer sviatku sv. Bartolomeja, sa mu zjavil ten istý apoštol, položil mu do rúk Sväté evanjelium a povedal mu, aby sa nebál skladať piesne. Svätý Jozef nám zanechal viac ako 300 kánonov, nádherných piesní na slávu Presvätej Bohorodičky a Božích svätých. Preto ho voláme „Spevák“.
Svätá Cirkev však nežila dlho v pokoji. Za cisára Teofila sa začalo znovu obnovovať ikonoborectvo a sv. Jozef musel znovu odísť do vyhnanstva do Chersonu, kde bol do smrti cisára (r. 842). Potom sa vrátil späť do svojho monastiera a sv. Ignác, carihradský patriarcha (jeho pamiatka je 23. novembra), ho určil za ochrancu svätých nádob v Chráme sv. Sofie. V roku 857 boli obaja poslaní do vyhnanstva. Vystúpili totiž proti bezbožnému kniežaťu a proti bratovi cisárovnej Teodory, Bardovi, ktorý opustil svoju zákonitú manželku a oženil sa s inou. Po smrti Bardasa a Michala III., za vlády Vasiľa Macedona, v roku 867 sa obaja vrátili do Carihradu. Vo veľkej zbožnosti a svätosti, plný viery a nádeje v Boha, predpovedal svoju smrť. Zomrel vo Veľký štvrtok v roku 883, keď mal viac ako 100 rokov. Presvätá Panna a svätí, ktorých preslávil svojimi kánonmi, prijali a priviedli jeho dušu k prestolu Spasiteľa, Ježiša Krista, Stvoriteľa a Vykupiteľa nášho.
O živote sv. Juraja z Malei vieme veľmi málo. Žil na konci 5. a na začiatku 6. storočia v Lakonii v Pelopónese, pri mestečku Malea. Služba pridelená svätému hovorí, že jeho meno „Juraj“ znamená „správca zeme“, lebo nivu svojho srdca spravoval veľmi odhodlane a prinášal Pánovi ovocie - sväté čnosti. Do chvál, akými ho oslavuje svätá Cirkev, dodáme naše modlitby, aby sme plní viery, nádeje i lásky mohli verne slúžiť Pánovi a v ňom niekedy spočinúť.