Náš otec svätý Porfyrios, gazský biskup
Porfyrios, arcibiskup z Gazy, sa narodil asi v roku 346 v Solúne, v Macedónsku. Jeho rodičia boli bohatí ľudia, a to dovolilo svätému Porfyriovi získať dobré vzdelanie. So svojou túžbou po mníšskom živote v dvadsiatich piatich rokoch odišiel z domu do Egypta, kde žil na hore Nit pod vedením Sv. Makaria Veľkého (19.1). Tam sa stretol s blaženým Hieronymom, ktorý vtedy navštevoval egyptské kláštory. Spolu s ním sa potom vydal do Jeruzalema, aby sa poklonil svätým miestam a životodarnému svätému Krížu (14.9), potom sa usadil v Jordánskej púšti na zdokonalenie sa v modlitbe a pôste. Tam svätý Porfyrios upadol do ťažkej choroby. Pre uzdravenie sa rozhodol ísť na sväté miesta v Jeruzaleme. Raz, keď bol vo vytržení a ležal na úpätí Kalvárie, Pán navštívil svojho služobníka v spásonosnom sne. Sv. Porfyrios uvidel Ježiša Krista zostupujúceho z kríža. Obrátil sa k nemu a povedal mu: "Prijmi toto drevo kríža a zachovaj si ho." Keď sa prebudil, cítil sa zdravý. Slová Spasiteľa sa čoskoro naplnili: patriarcha Jeruzalema vysvätil sv. Porfyria za kňaza a ustanovil ho za ochrancu čestného dreva Kríža Pánovho. V tom čase Sv. Porfyrius získal dedičstvo po svojich rodičoch - 4000 zlatých. Všetky ich rozdal: časť núdznym a časť na skrášlenie Chrámov Božích.
V roku 395 zomrel biskup Gazy (v Palestíne). Miestni kresťania išli do Cézarey k metropolitovi Jánovi s prosbou, aby im ustanovil nového biskupa, ktorý by pôsobil proti pohanom, ktorí prevládajú v ich meste a utláčajú kresťanov. Pán vnukol metropolitovi povolať jeruzalemského kňaza Porfyria. S bázňou a chvením prijal biskupský stav, so slzami sa poklonil Životodarnému drevu a išiel poslušne vykonávať svoje nové poverenie.
V Gaze našiel iba tri kresťanské chrámy a pohanských chrámov a modiel – obrovské množstvo. V tom čase nastalo obdobie bez dažďa a veľké sucho. Pohanskí kňazi prinášali obety modlám, ale katastrofa sa nezastavila. Porfyrios vyhlásil pre všetkých kresťanov pôst, začal ho vsenočným bdením a prešiel za celú noc v sprievode s krížom celé mesto. A zrazu sa obloha pokryla mrakmi, zahrmelo sa a spustil sa hojný dážď. Vidiac tento zázrak, veľa pohanov zvolalo: "Kristus je pravý Boh!" Po tejto udalosti vstúpili do Cirkvi. Pokrstených bolo 127 mužov, 35 žien a 14 detí a neskôr pribudlo ďalších 110 ľudí.
Ale pohania stále utláčali kresťanov, vylúčili ich z verejných funkcií, zaťažili daňou. Porfyrios a metropolita Cézarey Ján išli do Konštantínopolu požiadať o ochranu od cisára. Prijal ich svätý Ján Zlatoústy a poskytol im účinnú pomoc.
Metropolita Ján a sv. Porfyrios boli predstavení cisárovnej Eudoxii, ktorá v tom čase bola tehotná. "Vezmite nás pod svoju ochranu," - povedali biskupi cisárovnej - "a Pán vám pošle syna, ktorý sa stane cisárom za vášho života." Eudoxia veľmi túžila mať syna, lebo predtým sa jej narodili iba dievčatá. A naozaj, v cisárskej rodine, po modlitbe svätých, sa narodil dedič. V roku 401 cisár vydal dekrét o zničení pohanských chrámov v Gaze a poskytol všetky oprávnenia pre kresťanov. Okrem toho dala cisárovná hierarchom finančné prostriedky na stavbu nového chrámu, ktorý bol postavený v Gaze na mieste hlavného pohanského chrámu.
Svätý Porfyrios na sklonku života upevnil kresťanstvo v Gaze a ochránil svoje stádo pred útlakom pohanov. Prostredníctvom modlitby svätého Porfyria sa udiali početné zázraky a uzdravenia. 25 rokov viedol ako arcibiskup svoje stádo a zomrel v roku 420.
Väčšina našich informácií o živote tohto svätca pochádza z diela jeho súčasníka a blízkeho priateľa Daniela, mnícha egyptskej púšte Raita. Po istom čase doplnil jeho rozprávanie niekdajší Jánov učeník, ktorého meno sa nám nezachovalo.
O našom svätcovi sa dozvedáme, že prišiel na svet okolo roka 520, no miesto jeho narodenia a pôvod zostávajú pre nás zahalené rúškom tajomstva. Hodno však spomenúť, že podľa istej teórie bol jedným z dvoch synov prepodobných manželov Xenofonta a Márie, ktorých liturgickú pamiatku slávime 26. januára.
Keď Ján dosiahol šestnásty rok svojho života, rozhodol sa zasvätiť výlučne službe Bohu a odišiel na vrch Sinaj. Ide o miesto, kam kresťanskí mnísi prichádzali od polovice 3. storočia, keď unikali prenasledovaniam zo strany Rímskej ríše. Neskôr sem utekali pred prenasledovaniami zo strany moslimov. Treba povedať, že ho nesmierne obľubovali, pretože bolo známe už z obdobia Starého zákona: Boh tam odovzdal Mojžišovi desať prikázaní a uzatvoril s ním zmluvu (porovnaj Ex 19 – 20). Navyše sa traduje, že predstavuje najopustenejšie miesto sveta. Vraj dokonca aj divá zver, keď sem zablúdi, rýchlo sa ponáhľa preč.
Po príchode na vrch Sinaj si vybral za svojho duchovného otca veľmi skúseného mnícha Martyria. Hoci bol Ján vysoko vzdelaný, natoľko sa odovzdal do jeho rúk, akoby ani nemal vlastný rozum a vlastnú vôľu. Vďaka tomu sa rýchlo vzmáhal v poníženosti, čistote i skromnosti, takže vo svojich dvadsiatich rokoch mohol prijať podstrihnutie, teda definitívne zasvätenie mníšskemu životu. Keď mal tridsaťpäť rokov, jeho duchovný otec Martyrios zomrel a Ján sa rozhodol pre život v úplnej samote. Odišiel na miesto zvané Tola vzdialené približne osem kilometrov od monastiera a medzi ostatných mníchov prichádzal jedine na veľké sviatky, aby sa zúčastnil bohoslužieb. Jedol, pil a spal iba toľko, aby nezomrel. Všetok svoj čas venoval modlitbe, manuálnej práci a písaniu kníh.
Keď mal približne sedemdesiatpäť rokov, teda po štyridsiatich rokoch prísneho pustovníckeho života, bratia ho zvolili a ustanovili za igumena (predstaveného) svojho sinajského monastiera. Približne po piatich rokoch, teda okolo roku 600, odišiel v pokoji k Pánovi.
Prostredníctvom nášho prepodobného otca Jána urobil Boh viacero zázrakov, napríklad privolal dážď na palestínske územia v období veľkého sucha, uzdravil chorého človeka a predpovedal budúce veci. Všeobecne známym sa však stal niečím celkom iným:
Ako igumena sinajského monastiera ho mnísi susedného monastiera z púšte Raita požiadali, aby pre nich napísal príručku duchovného života. Vznikol tak najvýznamnejší a najznámejší spis prepodobného Jána, totiž kniha Rebrík cností, po grécky Klimax. Práve podľa nej sa tento svätec niekedy nazýva Ján Klimax, prípadne Ján Klimak. Ide o príručku duchovného života zostavenú na spôsob rebríka vedúceho do neba, ktorý videl starozákonný patriarcha Jakub v Beteli (Gn 28, 10 – 17). Každý človek má posúdiť samého seba, na ktorom stupienku práve stojí a usilovať sa dosiahnuť nasledujúci. Všetkých stupienkov je tridsať, pretože podľa starozákonnej tradície bol práve tridsaťročný muž považovaný za dospelého člena spoločnosti. Na začiatku cesty stojí zrieknutie sa vášní, napríklad na dvadsiatom druhom stupni je očistenie od samoľúbosti, ktorá sprevádza každý náš úspech, na konci je zväzok viery, nádeje a lásky, teda troch božských čností. Dielo bolo určené v prvom rade mníchom, ale vynikajúco môže poslúžiť aj ľuďom žijúcim vo svete.
Nech nám Všemocný daruje, aby sa slová kondaku 4. hlasu k sviatku nášho prepodobného otca Jána, autora spisu Rebrík, splnili aj na nás samých: „Svojou knihou, premúdry, * prinášaš náuky sťa nevädnúce plody. * Sladkosťou napĺňaš srdcia tých, * čo ich vnímajú s triezvosťou, blažený. * Veď Rebrík dvíha duše uctievajúcich ťa s vierou * od zeme k nebeskej a trvalej sláve.“
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš